Ľuboš Bendzák: Práce a dni

Levoča: Modrý Peter, 2021

 

Ak by sme silou-mocou chceli pomenovať jednotlivé útvary knihy, pravdepodobne by sme sa nevyhli pojmom ako báseň v próze, mikropoviedka, impresia, skica, portrét či aforizmus. Je to však len približné vymedzenie Bendzákovej žánrovej zmesi, náznakovo prítomnú aj v jeho predošlej tvorbe. Neprekvapuje teda, že v najnovšej knihe sa ešte väčšmi vyhraňuje voči zaužívanému poňatiu poézie a prózy a prehmatáva ich hranice. Naratívnosť, zohľadnenie pointy, priznaná autobiografickosť, lakonická záznamová strohosť – k tomu všetkému má Bendzák sklon najmä v posledných dvoch básnických zbierkach Pohreb andulky a iné udalosti dňa (2015) a Vlastná váha (2019), ako aj v „nebásnickom“ debute Samota je moja staršia sestra (2017).

Kniha (pravdepodobne zámerne) odkazuje na rovnomenné dielo antického básnika Hésioda, pesimisticky ladenú didaktickú báseň o mýtických časoch a plnú poučení o cnostnom živote. S určitou rezervou je presne tým aj Bendzákovo torzo: spirituálny záznam o veľkosti sveta a minucióznom človeku, ktorému zostáva len byť sebou samým najlepšie, ako vie. Bendzák vytrvalo opisuje svoju verziu „cnostného“ života, založenú na výrazných protikladoch: okrem každodennosti a nevšednosti aj excesívnosti a striedmosti, ušľachtilosti a nízkosti, spirituality a matérie, samoty a ľudského kontaktu. Zámerne hovorím o jeho tvorbe všeobecne. Povedať o slovenskom básnikovi, že variuje stály a spoľahlivý okruh svojich tém, je obľúbené recenzentské klišé – lenže čo robiť, keď Bendzák čitateľovi (a očividne ani sebe) nedáva na výber?

Načrtnuté príbehy rôznych postáv (rozprávané v prvej aj tretej osobe) tvoria mozaiku nenaplnenia, sklamania, rutiny, nudy, zlyhania či pominuteľnosti. U rôznych postáv pramenia zo snahy zmeniť svoj život, naplniť nejakú túžbu, vzoprieť sa rutine. Bendzák sa nás tak pokúša poučiť, že je v poriadku byť spokojný so životom, ktorý sa na jednej strane vymyká bežnej spoločenskej predstave a na druhej je bolestivo nemenný. „Zalievam si ako každé ráno kávu. Aká je len brudná tá šálka! Ale neumyjem ju. Taký som.“ (s. 93) Toto hovorí, ale práve v takýchto banálnych, skutočne každodenných pasážach čitateľ až pochybuje, aký má Bendzák vlastne problém. Jeho životný pocit je zrejmý, je so sebou spokojný – svoj hlavný, „básnický“ konflikt vedie on a jeho postavy so spoločnosťou. O čo matnejší obraz o nej tlmočí, o to intenzívnejšie sa voči nej vyhraňuje. Vidí svoje básnické aktivity ako „nezmyselné riadky“ (s. 79), brat, ktorý neuznáva poéziu, je „len ďalší sprostý chuj“. (s. 13) Bendzák sa stavia do roly svojského kazateľa, predostiera poučenia a úprimné i uštipačné podobenstvá. Neponúka však spásu, jednoducho nezáväzne rozpráva: „Vysedúval U poľovníka. Ľudia si prisadávali. Na kus reči. Rozprávali. Rozprával. Neuveriteľné veci. Čudoval sa, že ich dokáže počúvať. Čudovali sa, kde všade bol. Ale on nikde nebol. Všetko si len vymýšľal. Inými slovami, bol v správnom čase na správnom mieste. U poľovníka. To je celé.“ (s. 155) V istom momente si túto identitu prisúdi sám: „Som maliar. Nie. Som spisovateľ. Hovno, nie som spisovateľ, pracujem ako údržbár. Ale nie som ani údržbár. Len sa tak tvárim. V skutočnosti som Ježiš Kristus, prezývaný Nazaretský. Ale nikomu ani muk! Ľudstvo ešte na túto pravdu nie je pripravené.“ (s. 91) Postupná degradácia identity od „vysokého“, umeleckého, abstraktného k čoraz „nižšiemu“, pragmatickejšiemu a funkčnému, od maliara cez spisovateľa po údržbára a až potom k Ježišovi signalizuje Bendzákov pohľad na duchovno: je to záležitosť nízka, každodenná a fluidná, no o to nutnejšia.

A napriek tomu, že Bendzák berie seba a svoje slová možno príliš vážne, kniha nie je vážna. Jednotlivé príbehy sú skôr viac-menej absurdné variácie na tému, ktoré sa niekedy minú svojmu účinku, niekedy zasiahnu presne, inokedy vystužujú rozsah knižky. Naturalistický a občas až osviežujúco prízemný humor je preňho očividne prirodzený. Tak napríklad vykresľuje absurdne smiešne, ale aspoň trochu drásavé epizódy o istom Jánošíkovi, ktorý nedá na rady doktorov a „lieči sa sám. Zomiera o štvrtej ráno ako šťastný človek. Hľa, čo dokáže prostá viera s nešťastným človekom“ (s. 115), či o mužovi, ktorý si kúpi liečivý bylinný roztok, len aby „vypil dve dávky naraz a posral sa v autobuse“. (s. 73) Rozprávačovi ostáva už len lakonicky skonštatovať mužov údel: „Kúpi – nekúpi. Napokon kúpil, lenže zlyhal. Ale to je tak, hádzať perly sviniam“ (tamže). Tento typ humoru sa inokedy (a pomerne často) míňa potenciálnemu účinku, keď neslúži na to, aby relativizoval a zvýznamnil ťaživú situáciu, ale produkuje krčmové vtipy: „Uvedomujem si. Som opitý. Takže ešte nie som dosť opitý, keď si to uvedomujem. Pijem ďalej.“ (s. 83) Na to sa dá reagovať len slovami autora: „Nie je nič horšie, ako keď nadránom v nonstope má niekto veľa rečí.“ (s. 15) Na rozdiel od autorovej predošlej „prózy“ má tento súbor textov minimálne rozmery denníka a autobiografie, nebolo teda nutné zaraďovať doň všetko, čo bolo po ruke, hoci aj úprimne myslené, ale kvázi vtipné útržky: „Moja žena je ešte stále pekná. Kedysi ju trtkávali mnohí, ale teraz ju trtkávam len ja. Vie, že nebude naveky pekná. Som taký pokojný prístav. Nie, táto loď už nikam nevypláva. Pokojne zhnije v prístave, ako sa sluší a patrí na vyradený výletný parník.“ (s. 65)

Nuž, je možné všelijako hĺbať nad kontextom a posolstvom knihy – to sa dá odvodiť aj z ostatnej Bendzákovej tvorby. Samotné Práce a dni sú skôr dôkazom, že autor hľadá iné spôsoby, ako povedať, čo už povedal. Výsledkom je kvalitatívne rozpačitá zmes, rozpoznateľne Bendzákova, so všetkými jej protikladnými hodnotami: outsiderským čarom a pátosom nechápaného poeta, bizarným humorom a neskrývanou vážnosťou, egocentrizmom a záujmom o špecifický typ ľudí, striedmosťou a zároveň absenciou miery. Poučenie si možno vziať z pôvodných, Hésiodových Prác a dní: „Jazyk – největší poklad a není mu na světě rovno, když se jím šetří; je nejvíce vhod, když zachová míru.“