Vyhľadávanie
Sylvie Germainová: Pieseň neláskavých
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2005
Preklad Igor Navrátil
Kniha rozpráva životný príbeh ženy, ktorá dokonale precítila význam slova samota, ale ani fakt, že ju ihneď po narodení odvrhla matka a ani to, že bola rovnako nemilosrdne vysotená z mnohých iných miest, ktoré už-už začala považovať za náhradný domov, ju nedokázali pripraviť o vytrvalú túžbu ísť ďalej a nikdy sa celkom nevzdala. Táto vnútorná sila a nezdolnosť ostro kontrastujú s rozprávačkiným výzorom nenápadnej až priehľadnej albínky a dodávajú zvláštnu atmosféru celému príbehu – ústredná hrdinka sa miestami stráca a pred nami sa vynára jej svet, akoby ju celú pohltila krutá pestrosť života a uchvátili nezodpovedané otázky o vlastnom pôvode a smerovaní všetkých, ktorých na svojej púti stretáva.
Pieseň neláskavých je okrem príbehu jedného ľudského života aj príbehom histórie ľudstva: čas druhej svetovej vojny, obdobie dobýjania vesmíru i reportáží z tretieho sveta. Historické dianie je len okrajovou záležitosťou prózy, ale na druhej strane ešte viac podčiarkuje osamotenosť človeka uprostred udalostí. Tretiu rovinu viac-menej životopisného príbehu Chvály-Márie tvoria jej vidiny zjavujúce sa vždy v nečakanej chvíli, aby ju zaskočili svojou čistotou a svetlom alebo zmiatli svojou obludnosťou; no nech už sú akékoľvek, pretkávajú prózu vedomím nadčasovosti – práve v nich sa dokonale stráca nielen hrdinka, ale aj celá jej doba a vidiny korešpondujú s hľadaním toho najautentickejšieho vyjadrenia túžby po zmysluplnosti ľudskej existencie. Rozprávačka nechce informovať o biede svojho života, len sumarizuje udalosti spred desiatok rokov, lebo si je vedomá toho, že dnes už o nich môže hovoriť, môže prerušiť mlčanie a viesť dlhý monológ bez ohľadu na to, či ju niekto počúva alebo nie; dnes pozná vlastnú cenu.
Sylvie Germainová sa vždy pozerá aj za slová, pripája ich do textu tak, aby akceptovala ich mnohotvárnosť, nikdy ich nepodceňuje a možno práve preto nachádza v nich presne to, čo hľadá – farby, chute a vône v tisícich podobách. Reťaze slov v jej podaní zrazu nie sú osamotenými a úzko vymedzenými spojeniami, ale nesú v sebe odkaz na ďalšie a ďalšie udalosti, až napokon vytvoria vlastný svet prekračujúci rámec „hodnovernej“ reality. Táto časť zachytáva úlomky kresťanského vnímania sveta, ktoré sa pod tlakom nepriaznivých okolností rozptyľuje, ale cez myšlienku nekonečnej spolupatričnosti ústrednej hrdinky so všetkými ubiedenými a prenasledovanými nespravodlivým osudom sa stále znovu vynára. Rovnaká, aj keď neuvedomovaná tendencia správať sa v duchu kresťanskej morálky vedie Chválu-Máriu i k zmiereniu sa s vlastným osudom, k odpusteniu a prekonaniu zatrpknutosti. Rozprávačka v prvej osobe síce evokuje vysokú mieru zainteresovanosti na jednotlivých dejových úsekoch, ale tým, že celé rozprávanie je prednesené s vedomím rozdielu medzi prítomnosťou a minulosťou, sa jej podarilo zachovať odstup: sentiment nahrádza jemná práca so senzuálnosťou a na nej postavených paralelizmoch, nech už ide o jednoduché prirovnania obrazov alebo o rozvinutie paralely medzi celým životným osudom hrdinov.
Pieseň neláskavých je vyznaním lásky k samote i vyjadrením hlbokého záujmu o vypočutie toho druhého, je ponúknutím úprimnej spovede i prejavom poznania, že o mnohých veciach sa s niekým iným než so sebou nedá rozprávať, je kruto realistická a čarovne iracionalistická, ale predovšetkým preniknutá nádejou, že vypovedané aj nevypovedané dokáže zbližovať človeka s vlastným i cudzím vnútrom.
Adela Gabríková
