Vyhľadávanie
Jana Beňová
Plán odprevádzania (Café Hyena)
Bratislava, Koloman Kertész Bagala 2008
Ilustrácie Jana Némethová
Je jasné, že Jana Beňová (1974) by chcela napísať román. Je však takisto jasné, že román o panelovej Petržalke sa nedá napísať. Nie preto, že v Petržalke sa nedejú románové veci, ale preto, že v Petržalke sú veci, ktoré nemajú s románom nič spoločné: anonymita, neosobnosť, ahistoricita, nebezpečné známosti, osamotenosť človeka túžiaceho po identite, všetky životy sú tu cudzie. Do súčasnej románovej Petržalky preto nemožno vstúpiť bez pamäti, románovú Petržalku nemožno pochopiť bez, povedzme, sentimentálneho exkurzu do časovo vzdialenejších rokov beatnictva alebo aspoň detstva, bez toho, aby sa v jej kamennom poriadku neobjavilo niečo, čo bezcieľnej osudovosti, v ktorej jedinými míľnikmi života sú panelové ozruty podobajúce sa ako vajce vajcu, dáva predsa len nejakú zacielenosť. Jana Beňová to všetko možno ani nevie, ale jej talentovaná intuícia, preukázaná v jej troch básnických zbierkach a dvoch prozaických knihách k tomu jednoznačne smeruje. Petržalka-Nepetržalka, ale zmocniť sa prozaicky čohokoľvek, znamená presiahnuť konkrétnosť, nech by bola akokoľvek neodvolateľne konštitutívna.
Beňovej (románová) vízia Petržalky je pravdepodobne práve preto možno prvou prózou o tomto malom zadunajskom a zamestskom betónovom kontinente, ktorá má svoj kolorit, svoju atmosféru a svoju subjektivitu napriek tomu, že tam práve toto chýba. Nie je tu zakázané snívať, predstavovať si, fabulovať príbehy iného razenia, než boli tie, do ktorých núdzne vstupovali ľudkovia bez vlastných dejín, názorov a vízií. Čo na tom, že sa tu všetko krúti v začarovanom kruhu osamotenosti, že priepustné steny devalvujú ľudskú intimitu, že človečí čas tu odmeriava najmä pípanie registračných pokladníc v hypermarketoch. Románový pohyb sa predsa nedeje v pustých uliciach, ale v hlavách a dušiach postáv, ktoré po nich chodia rovnako zabúdať, ako pripomínať si. A ak si sama autorka netrúfa nazvať svoj petržalský výtvor románom, bude to asi aj preto, že do petržalskej látky namiešala celkom nové ingrediencie, na ktoré ešte nie je nikto zvyknutý, ani ona sama.
Dynamiku „odprevádzacích“ rituálov zabezpečuje neskutočne plné rozprávačstvo, rozčlenené do pätnástich segmentov, rozčlenených na krátke zábery. Rozpráva sa v prvej i tretej osobe najmä o spolužití najhlavnejších postáv – Elzy a Iana, ale i o mnohých ďalších – reálnych i fiktívnych, ba snových. Predmetom rozprávania je však naozaj všetko, všetko, čo súvisí s postavami a ich dejmi, s ich vzťahmi a viazacími potenciálmi. Predmetom rozprávania sú city, pocity, alúzie, sny, jazyk, lyrika s príchuťou kvetov zla, hĺbková psychológia, reálne skutky postáv i banálne myšlienky, cudzie mená, cudzie slová, slová vypočítané na efekt, i efektné skomoleniny a šokujúce vulgarizmy. Dôležité je, že rozprávanie nikdy nestráca svoju plnokrvnosť, a každá veta vždy prekvapuje svojou originalitou i sémantickou silou. Intelektuáli i chlapci z ulice odprevádzajú svojich a po svojom, odprevádza sa okľukou, narýchlo, s nehranou vrúcnosťou i rozhnevanou rozhodnosťou, alebo – tak ako v záverečných pasážach o Ianovej umierajúcej matke – nadobro a s plným vedomím rozporuplnosti životných dráh. Odprevádza sa rozprávaním, ktoré je predsa len najdostupnejším prostriedkom vzdoru proti samote. Aj Beňovej vyvzdorované texty sú odprevádzacím posolstvom čitateľovi skúšanému akiste nemenšími samotami, ako sú tie petržalské. Sú to texty rovnako plné irónie a sebairónie ako nehy, túžby a spolupatričnosti. Sú to texty, smerujúce do hlbokých vrstiev cítenia a vnímania, rovnako ako do politiky a odcudzených praktík, na ktorých fungujú moderné spoločnosti. Presné strihy umožňujú intelektuálne dobre pripravenej autorke reagovať naozaj na všetko, hoci je isté, že v týchto plných textoch zostane mnohé neprečítané, z mnohého sa zaiste časom prenesie akcent na iné, mnohé nadobudne nové rozmery. Ale pri kvalitnej literatúre je to vždy tak: čas hrá pre ňu.
Beňovej Plán odprevádzania je dobrá a plná knižka. V ére ženského zbanálňovania literatúry je to priam zázrak autenticity.
Alexander Halvoník
