„Krstné meno mám po džúse, priezvisko po pápežovi.“ Takto začína autorka rozprávanie Karoly Vojtilovej, protagonistky knihy Tri smrtky sa plavia. Prišla pomerne rýchlo po predošlej knihe Muž z jamy a deti z lásky (Vyd. Slovart), ktorá sa dostala do pätice Ceny Anasoft litera. Autorka priznáva, že v súčasnosti pracuje na ďalšom texte, ktorý môžeme očakávať čoskoro.
Karola, hlavná postava knihy, je sama osebe veľmi zaujímavá. Narodila sa v rómskej osade a rané roky jej života sú poznačené chudobou a biedou. Keď bola malá, potkany pobehujúce po dome jej vyjedli kus tváre, po čom jej ostala jazva. Rodičia deti zanedbávali, a tak sa o mladších súrodencov starala malá Karola, až kým jej dvojmesačná sestra neumrzla v náručí. Úrady potom deti rozdelia, ju pridelia do milujúcej rodiny a brat so sestrou putujú do Anglicka a majú sa dobre. Karola si z tohto neodnáša traumu, ale skalopevný pokoj, ktorý ju sprevádza celou knihou. „Dali mi vyrobiť posteľ na mieru, vysokú s parádnym čelom, máločo bolo pre mňa, malú Karolu, krajšie ako zoskočiť ráno zo svojej postele a po škole, po výtvarnej, po večeri či po prechádzke s Oskarom zas na ňu vyliezť.“
Oproti ostatným textom Vandy Rozenbergovej sú tu všetky vzťahy harmonické. Jediný konflikt, ktorý v knihe nastáva, je medzi Karolinou rodinou a ich susedmi, ktorých prezývajú „neoliberáli“. Ide skôr o susedské doťahovanie. Keď je reč o postavách, na 158-ich stranách sa nám predstavia: Karola, Mama, Otec, Dedo, Oskar, Karol, Karolova mama, Neoliberáli (Kofitejbl alebo Vladimír, Nór alebo Zdenko, Anežka alebo Mrochta), šéfka Sekera, milenec Mikuláš, Jelena, jeho žena... Všetci sa objavia počas prvých strán, niekedy len tak zrazu, až si čitateľ nie je istý svojou pozornosťou a listuje dozadu, či mu niečo neušlo.
Jediné, čo viditeľne hýbe dejom, sú smrtky. Karolu podľa názvu čakajú tri smrti, ktoré jej nenávratne zmenia život. Táto štruktúra je síce ľahko odčítateľná, neprekvapuje, no funguje.
Karola je chaotický človek, preto je aj kniha napísaná veľmi zmätočne. Skáče od postavy k postave, od deja k deju, občas sa k niečomu vráti, čosi iné sa z knihy úplne vytratí. Toto je síce veľmi zaujímavý formálny prvok, je to však zároveň aj kameň úrazu. Motívy, ktoré sa v knihe vyskytujú, sa postupne rozvíjajú, dozvedáme sa viac a potom zrazu nič. Nič sa skutočne neuzavrie, nevyrieši, Karola to zabudla dopovedať. Je to ako keby chýbalo pár posledných strán. Kniha v sebe nesie množstvo zaujímavých motívov ako smrť Karolinho brata, ktorý vlastne len niekam astrálne odcestoval, motívu sa ale nedostáva nijaká bodka. A práve motív, ktorému je venovaná podstatná časť knihy, by si bodku zaslúžil. Mozaika atrakcií Karolinho života nám ponúka len povrchné záblesky emócií a je veľmi obtiažne priľnúť k akejkoľvek postave, aj k samotnej Karole. Hlavná postava nás nechce pustiť do svojho vnútra, radšej opisuje vonkajšie veci. Je preto veľmi ťažké uchopiť ju.
Kniha pôsobí nedokončene. Možno ide o snahu, aby sa čo najviac priblížila skutočnému životu, no funguje to aj v literatúre?
Okrem Karolinho príbehu ponúka aj krátku detskú knižku, ktorú napísala Karolova mama, Karolina najlepšia priateľka. Jej hlavným hrdinom je chlapček Svorad, ktorý dostane na narodeniny myš – Boba. V krátkych odsekoch opisuje zábavné útržky Svoradovho života a nepochybne by zaujala aj ako svojbytná publikácia. Práve to je na Vande Rozenbergovej skvelé. Nebojí sa hry s textom. Vloží do knihy detskú knihu, aj keď to tam možno nemá opodstatnenie, len preto, aby potešila čitateľa. Kniha je rozprávaná v prvej osobe, no v zátvorkách sa nachádzajú veci, o ktorých Karola nevie. „(Krátko po veľkonočných prázdninách [...] vstúpila Mikulášova žena do garáže pretože potrebovala záručný list na plnoautomatický kávovar, ktorý Mikuláš kúpil rodine na Vianoce, a ktorý sa práve pokazil. [...] Okrem záručného listu na plnoautomatický kávovar DeLonghi našla aj polmetrový čierny vlas...)“ Toto je hra, ktorú je s Rozenbergovou skutočne zábavné hrať, narozdiel od riekaniek, tie sú totiž do textu vložené niekedy akoby až nasilu. „Počula som od našich, že on je Zdenko a ona Anežka. Anežka, Anežka, šušku má na ježka, Oskar sa zarehotal a mama si s vystretými prstami natiahla kožu na čele. Čelo, čelo, čo bys chcelo.“
Skutočne silnou stránkou knihy je vykreslenie vzťahu medzi Karolou a jej nevlastným bratom Oskarom. Práve časti, ktoré sa venujú tejto téme, sú najzručnejšie uchopené a zanechávajú dojem, ktorý ostane po dočítaní knihy. „Zavrela som sa v izbe. Oskar si u mňa rozložil autodráhu a povedal, že bude autá púšťať potichu.“ Rovnako však prekvapí, ako prepláva Karola smrťou svojho milovaného brata. Pokúsi sa k nemu astrálne docestovať, no keď jej to nejde, nechá to tak.
Až na konci knihy sa v Karole mihne čosi ľudské. Niečo temné, čo si odniesla z predošlého života, keď bola zanedbaná a mohli ju objedať potkany. Na konci knihy je sama matkou a cíti, že jej dieťa je v ohrození, tak konečne koná. Karola, ktorá je poväčšine pasívna a necháva sa unášať, konečne vezme život do vlastných rúk, aby ochránila svoju dcéru. Práve táto Karola začne byť zaujímavá, no tu sa kniha skončí. Škoda.
Júlia Oreská
