Vyhľadávanie
Bratislava, Slovenský spisovateľ 1998
Pravdaže Viera Prokešová aj vo svojej štvrtej pôvodnej zbierke pokračuje v osvedčenej strážayovskej línii: vecnosť, holá (nahá) vecnosť, povýšená na symbol.
Po Cudzej (1984), Slnečnici (1988) a Retiazke (1992) je to ďalšia z radu tichých kníh Viery Prokešovej. Myslím predovšetkým na erbovú báseň Dcéra, príznačnú pre pomenovanie životného pocitu štyridsiatnikov vo vzťahu ku generácii šesťdesiatnikov. Jednoduchá, no nadčasová výpoveď. Z nej aspoň úvodné poldruhaveršie: ,,Naši sedia pri rádiu, / vypnutom..." Na doplnenie ešte z ďalších textov: ,,Povedané / v izbe zostáva..." alebo ,,...studnička, zospodu slnečná / a nadlho plná nezvučného sústredeného jasu...
Monotónnosť života, prechádzajúca až v rezignáciu na niečo, čo by nás ešte mohlo prekvapiť: ,,...to všetko / čosi ti pripomína, / včera, / ďalší deň." Ešte presnejšie a prísnejšie: ,,V slnečnom svetle emailová voda / nič nezrkadlí."
Napriek všetkému však jej perspektíva (básnická i ľudská) je možno v tomto - zdanlivo oponujúcom: ,,..rob čokoľvek, / len nestoj, neobzeraj sa, / to, čo práve uplýva, sa ťa / zľahka dotýka..." Alebo: ,,Nemusíš byť / v rozpakoch, čo prijať, / čo nabudúce, a deň je / čoraz priezračnejší..." Pretože: ,,Za iskrivou záclonou / rastie svet." A navyše: ,,Mesto prestreté vánkom / pomaly ožíva, vidíš sa v ňom..."
Na doplnenie: po formálnej stránke možno v autorkinom prípade už od prvopočiatkov jej tvorby hovoriť o kultivovanom voľnom verši - i keď výnimky potvrdzujú pravidlo; sú to nielen texty piesní z muzikálu Mária Stuartovna, ale aj báseň 6. 10. 1995 s premysleným, prekvapivým rýmom: ,,Vlhké ráno, v lístí / náhly kov. / Bábika si siahla / na lyko."
Vojtech Kondrót in Knižná revue 1999/12
