Vyhľadávanie
Michal Hvorecký
Plyš
Bratislava, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2005
Vyzerá to tak, že druhý román dvadsaťdeväťročného Michala Hvoreckého je najlepšou z jeho troch knižiek. Predchádzajúce dve (vrátane reedície Lovcov & Zberačov) boli kultovou mapou popkultúry vo veku konzumu a priniesli do slovenskej prózy nevídanú dávky konkrétnosti poistenej postmodernou všeiróniou. V tretej knihe tejto irónie niet, alebo sa skrýva niekde v nedohľadne za textom napísaným plyšovým jazykom a plyšovo systematicky sa zmocňujúcim závratných realít sveta, ktorý v mene blahobytu plyšovo vymazáva v človeku všetko, čo bolo kedysi ľudské a čo mu dávalo humanistický obsah. Zato je v nej príbeh ako vystrihnutý z nejakej na plné obrátky rozohratej reality show, zato je v nej drásavé dramatično osobného osudu jednotlivca, ktorý sa priam s dostojevskovským sebazničujúcim nasadením mocuje so svojím údelom, s civilizačnou stigmou, s dobrovoľnou klietkou, z ktorej sa nedá utiecť. Ak hrdinovia z predchádzajúcich Hvoreckého próz boli viac či menej bezproblémovými vyznávačmi konzumných hodnôt, Irvin Mirsky z Plyšu sa rozhodne ,,skoncovať so životným štýlom, ktorý mi tak vyhovoval “, no keď ani ,,cesta” neprinesie riešenie, rozhodne sa pre čin bez dostojevskovských konotácií, no predsa len absolútny.
Sémantika postavy Irvina Mirskeho je však zložitejšia, i keď je v podstate modelom z dobre navrstvenej racionality. Dvadsaťtriročný mládenec narodený v priestupnom februárovom dni ako náhrada za brata zomretého pri narodení rodičom, ktorých generácia dávala svojim deťom mená podľa značkových tovarov. Bratislavčan, ktorý s takouto neidentitou nemôže byť ani Bratislavčanom a je mu jedno, kým je, hoci je plný geografie, cudzích krajín a kozmopolitickej konkrétnosti. Závislý od trinástich rokov na internete, konkrétnejšie, na pornografii, ktorá dáva príležitosť snívať sny iných ľudí, neschopný vyliečiť sa zo svojej závislosti ani vlastnou silou, ani mocou sofistikovanej psychiatrie. Zneužívaný pornografickými učiteľmi a nevášnivo, hoci talentovane fotografujúci. Stodeväťdesiatcentimetrová ľudská troska, neschopná žiť inde ako vo virtuálnom svete, silnejšom než všetky city, pocity, sny, vzťahy, možné lásky i nemožné priateľstvá, ba i smrť. Subjekt do umretia schizofrenizovaný realitou a virtualitou vpustený v treťom decéniu dvadsiateho prvého storočia na štipendium do Supereurópy, do nemeckého City, ,,najpravdepodobnejšieho zo všetkých miest”, plného ,,plastovej vášne a elektronického vzrušenia”, kde sa parky zmenili na nudistické pláže, pretože ,,sloboda je právo na rozkoš”. A tu stretáva dievča s podobným osudom, s Kainovým znamením rovnakej ,,neidentity”, fascinujúce masy svojím rosničkovaním o sexe, ale rovnako bytostne i rovnako márne túžiace vymaniť sa z vlastnej závislosti. Zdalo by sa, že tu by mohla prísť láska a skutočné dotyky namiesto virtuálnych. Lenže Hvorecký sa zachová statočne: iba tým uzatvára slučku, v ktorej je chytený celý svet: manipulátori sú manipulovaní, ale rovnako to platí aj naopak, celá pyramída závislostí, celá civilizačná stavba manipulácie. Svet je nevyliečiteľne chorý a ak Irvin Mirsky chce zachrániť od závislosti len seba samého, musí začať ničiť jeho základy. Zmanipuluje teroristickú sieť, ktorá sa začne rozširovať a začne ničiť. Možno sa zbaví závislosti, ale čo bude so zachráneným Mirským, o tom bude azda reč v ďalšej knihe.
Pravdaže, ide o víziu, zvýraznenú fantastickým časovaním, no Hvoreckému ide aj o víziu takpovediac filozofickú. Dovoľme si malé vybočenie pripomenutím, akým častým filozofickým gestom slovenskej prózy bol voľakedy návrat či útek z mesta do dediny. Aj svetoobčan Irvin Mirsky napokon zamieri naspäť do Bratislavy. Vracia sa potom, čo zistí, že jeho štipendium bolo fingovaným manévrom záhadnej sprisahaneckej korporácie, a čo sa na jej scéne objaví pedofilný učiteľ z detstva, a Mirsky musí na svoju záchranu zopakovať devastujúci akt ako vtedy, keď sa iba stával ikonou konzumu, kolieskom plyšovo fungujúcim v plyšovom stroji. A potom, keď v City vypadne z neidentifikovateľných dôvodov elektrina a zrúti sa všetko, čo si tu civilizácia nastrádala, aby mala čo konzumovať, a masa sa odhalí vo svojej tupej a páchnucej neplyšovosti.
Odhliadnuc od všetkých konštrukcií, najsilnejším i najsľubnejším momentom Hvoreckého prózy je rozprávačské vzopätie, ktoré pri nedeklaratívnej intelektuálnosti nestráca charakter dramatickej akcie.
Alexander Halvoník
