Vyhľadávanie
Aj fantázia je autobiografická
Aglaja Veteranyi
Polica posledných vydýchnutí
Bratislava, Aspekt 2006
Preklad Jana Cviková
Titulok je odpoveďou Aglaje Veteranyi na otázku, ako veľmi sú jej texty zafarbené jej životom. Autobiografickosť dýchala už z jej prvej knihy Prečo sa dieťa varí v kaši, v ktorej nám ponúkla pohľad mladého dievčaťa vyrastajúceho v rodine cirkusových artistov. Cestujú po celom svete, no osamelosť, ktorú majú tak hlboko v duši, ich väzní medzi preglejkovými stenami ich vlastnej maringotky a nedovoľuje im chápať, čo znamená sloboda. Jemne hororový príbeh, postupne čoraz násilnejší, sa dostal aj do knihy Polica posledných vydýchnutí. Spája sa s ním, prestupuje ho, tematicky dopĺňa. Odpovede na násilnú otázku z názvu prvej knihy sú v nej demaskované, povedané priamo. Ak teda predtým Boh svojimi veľkými zubami rozhrýzal rakvy a jedol mŕtvych, teraz je to zem, ktorá sa nikdy nenasýti a stále chce jesť. Ak sa hrdinka niekedy poeticky pýtala, ako (po smrti) vonia Boh, teraz sucho konštatuje: smrť smrdí. Nastáva tu teda istý posun, akoby sa autorkina samota prehlbovala čoraz viac do smútku, ktorý stratil istý svoj duchovný aspekt. Smútok ale nie je celkom ateistický, Boh sa len dostal na úroveň „čitateľa posledných vydýchnutí“, ktoré sú uložené v jeho knižnici, stal sa radovým čitateľom a nie knihovníkom. Nie je to však posun do tragédie alebo akéhosi dramatického divadla konca, skôr do pomalého ustupovania citu: „Mama hovorila prepchaté vety, neušlo sa v nich miesto ani slovám, ani mne.“ Je to, ako keď detské myšlienky z prvej knihy – vyjadrené poéziou, pretože neboli schopné presne pomenovať, iba cítiť – majú zrazu vlastnú reč, a hoci cudziu, vedia už, aké sú presné významy slov: „Teta plakala. Jej slzy boli osamelé.“ To je presne to sterilné súkromie maringotky, ktoré sa tu napĺňa každým dotykom, slovom, vydýchnutím zomierajúceho. V tomto prípade zomierajúcej tety. Aj medzi autorkinými riadkami, ktorá sa deň čo deň „samovraždí“. Odchádzanie zo života rámcuje príbeh knihy prešpikovaný aj spomienkami na neustále sťahovanie, vyplňovanie byrokratických tlačív (čo Aglaja Veteranyi majstrovsky zakomponovala do samého textu doslovným vymenovávaním majetku a vecí, ktoré si nazbierali a nakradli na cestách), boja o udelenie štátneho občianstva, vzťahov s príbuznými. A hoci smrť tety, ku ktorej má hrdinka silný vzťah, tvorí podstatnú a najsilnejšiu časť knihy, bez týchto drobností by to bola iba morbídna a fádna výpoveď. Takto sa jej podarilo vytvoriť koláž, kde možno nie je ani taký podstatný text ako celok, ale konfrontácia niektorej pasáže s čitateľovým vlastným vnímaním, podobne ako v lyrike. Koniec koncov, Veteranyi svoje príbehy skladala z rôznych zápiskov, fragmentov a najmä básní. Vidieť to z oboch jej kníh, hoci pri Polici posledných vydýchnutí sa mierne vnucuje pocit, že autorka nám prvou knihou ponúkla silnejšiu tému, aj spracovanie bolo akési kompaktnejšie. Ono to však je aj nie je pravda. Nech by kniha bola napísaná akokoľvek, nepredpokladá, že sa s ňou stotožní každý čitateľ, veď predsa len ponúka svojský a originálny pohľad. Čítanie v „poslednom vydýchnutí umierajúceho“ však prináša nádhernú možnosť – odhaľovať stopy cudzej minulosti, aby sme vedeli jasnejšie pochopiť znamenia vlastnej budúcnosti: i keď sa hovorí o smrti. Aspoň preto, aby Boh – čitateľ mal rovnakú radosť pri čítaní, ako sme mali my pri tejto autorke.
Radoslav Tomáš
