Potomok šľachticov v zrkadle dejín strednej Európy

Potomok stredoeurópskeho šľachtického rodu Sacha Batthyany (nar. 1973) vo svojom debute na pôde reportážnej litera­túry (originál vyšiel v nemčine v roku 2016) reaguje na informáciu, ktorú sa dozvedel z novín. Jeho prateta Margit, vnučka oceliarskeho magnáta Augusta Thyssena a jedna z najbohatších žien v Európe, sa údajne zúčastnila v marci roku 1945 na svojom zámku v rakúskej obci Rechnitz masakra stoosemdesiatich Židov.

Podozrenia z tohto zločinu sa však nikdy nepotvrdili. Aj vyjadrenia historikov o tom, kto za masovú vraždu zodpovedá, sa dodnes rôznia. Odlišujú sa takisto informá­cie o nájdených telách zavraždených. Podľa niektorých sa nenašli, podľa iných sa našli, ale na rôznych miestach a nie v takom počte.

Masaker v Rechnitzi

Sacha Batthyany pátral po udalosti spred vyše sedemdesiatich rokov. Hľadal v archí­voch, čítal dokumenty, stretával sa s príbuz­nými. Niekoľkokrát navštívil Rechnitz. Zistil, že po vojne obvinili sedem osôb z viacnásob­nej vraždy a zločinu proti ľudskosti. Niekto­rým sa podarilo utiecť, a tak rakúsky štátny zástupca Dr. Mayer-Maly, ktorý mal masaker objasniť, v záverečnej reči povedal: „Skutoč­ných vrahov sme ešte nenašli“ (s. 21). Sacha Batthyany sa stretáva aj s osemdesiatdeväť­ročnou Annemarie Vitzthumovou. Bola prav­depodobne poslednou žijúcou osobou, čo sa zúčastnila na Margitinom večierku, počas ktorého sa mal masaker stať. Ani od pani Annemarie sa však nič nedozvedel. „Všetci pili víno, všetci tancovali, nič podobné som nepoznala, bola som jednoduché dievča, tele­fonistka,“ hovorí žena. Autor tak konštatuje, že kým médiá sa držia titulkov o krvilačnej grófke, obyvatelia Rechnitzu by najradšej všetko zamietli pod koberec. Pre nich je jeho prateta Margit svätica. O udalosti mlčali aj príbuzní (s. 23).

Denníky starej mamy

Grófku Margit Batthyányovú-Thyssenovú po­znala stará mama spisovateľa Maritta z rodu Esterházyovcov, ktorá sa vydala za Ferenca Batthyányho. Bol bratom Margitinho manžela Ivana. Keď starí rodičia autora so štrnásťroč­ným synom pred sovietskymi vojskami opúšťali v roku 1956 Maďarsko, utiekli do švajčiarskeho Lugana, práve do vily k Ivanovi a Margit. Počas autorovho pátrania po masakri v Rechnitzi však stará mama Maritta už nežila. O svojom živote, trápeniach, pocitoch sa však zverila svojmu denníku. Hoci jej posledným želaním bolo, aby ho potomkovia spálili, nestalo sa tak.

Možno tu niekde sa začína Sacha Batthyany viac zaujímať o príbeh vlastnej starej mamy Ma­ritty. Zamýšľa sa nad konaním jej rodičov. Vlast­nili vidiecke sídlo v Maďarsku ešte počas obsa­denia krajiny nacistami a patrila im veľká časť maďarskej pôdy. Na sídle v tom čase pracovalo niekoľko židovských rodín, vrátane Mandlovcov, ktorým pred príchodom fašistov patril obchod s lahôdkami a benzínová pumpa. Spisovateľ sa zaujíma aj o príbeh vlastného starého otca Fe­riho. Musel narukovať do vojny na ukrajinský front po boku Nemcov, hoci sám by podľa jeho príbuzných ani muche neublížil. Po vojne ho počas Stalinovej éry zajali Rusi. Dostal sa ako zajatec na desať rokov do gulagu. Sacha Batthyany takisto cestuje do Buenos Aires, kde sa stretáva so Židovkou Agnes, čo prežila Osvien­čim. Informácie o smrti jej rodičov Mandlovcov našiel v denníku starej mamy. Pani Agnes prišla o rodičov ešte predtým, ako ju deportovali ako dievča do Osvienčimu. Emocionálne stretnutie opäť vyvolá v autorovi kopec otázok.

Z gulagu do Budapešti

Sacha Batthyany si nachádza cestu aj k otcovi, s ktorým odchádza do Moskvy. Spolu navštívia pracovný tábor, kde prežil starý otec Feri nie­koľko rokov, ako aj mesto Asbest. Sú tam bane, pôsobil v nich ako robotník pri ťažbe azbestu. Potom mu vypadali vlasy aj zuby. Autor čitateľa prevádza pomocou príbehu o svojej rodine uda­losťami v Maďarsku po druhej svetovej vojne až po súčasnosť. Sacha Batthyany to pri pátraní po rodinných traumách nemá jednoduché. In­formácií je málo. V príbehu si často pomáha fantáziou, úvahami o tom, ako by sa asi určitá postava mohla zachovať, keby… Tvorí možné rozhovory príbuzných, páchateľov. Popisuje, ako asi žijú tí, čo v roku 1945 vraždili a ich činy nie sú potrestané.

Na príbehoch rodiny potomka šľachticov sa tak aj my dozvedáme o pohnutých stredoeurópskych osudoch v 20. storočí. A to, že ich novinár dokázal reflektovať a pútavo popísať, je určite hodné pochvaly.