Vyhľadávanie
Po vyše dvanástich rokoch od vydania nemeckého originálu sa dočkala slovenského prekladu aj kniha Alexandry Senfftovej Schweigen tut weh (2007) Bolestivé mlčanie. Nemecká autorka, vyštudovaná odborníčka na Stredný východ, anglickú a nemeckú literatúru, ho v septembri osobne predstavila aj v bratislavskom Goetheho inštitúte.
Spisovateľka v knihe odhaľuje, aký tragický dosah na rodinu mal fakt, že jej starý otec Hanns Ludin pôsobil na území vojnového Slovenského štátu ako vysokopostavený diplomat, vyslanec „Tretej ríše“. Funkciou ho poveril samotný Adolf Hitler. Nie je jediná, ktorá sa v rodine na túto rolu podujala. Priekopníkom v odkrývaní minulosti bol jej strýko, najmladší syn Hannsa Ludina narodený v roku 1942 v Bratislave Malte Ludin. Dokumentárny film 2 oder 3 Dinge, die ich von ihm weiß (Dve alebo tri veci, ktoré o ňom viem) bol pre Alexandru Senfftovú podľa jej slov definitívnym dôvodom, prečo sa rozhodla napísať knihu.
Z listov a dokumentov
Autorka sa venuje najmä príbehu svojej matky Eriky Ludinovej. Prvorodenej dcére, najstaršiemu dieťaťu Hannsa Ludina a jeho ženy Erly. Erika trpela nacistickou minulosťou milovaného otca, čo sa podpísalo na jej zlom, rozporuplnom psychickom stave, depresiách a postupnom alkoholizme. Zomrela predčasne vo veku 65 rokov na následky pádu do vane s napustenou vriacou vodou. V kúpeľni sa zamkla, jej kamarátka preto mala problém dostať sa do miestnosti a pomôcť. O svojich pocitoch sa ešte predtým vyznala vzdialenej priateľke. Povedala jej, ako ju vedomie toho, že otec sa prizeral vyvlastňovaniu Židov a bol zodpovedný za transporty, zničilo. Podobne trpela aj pre rozchod s manželom (s. 234).
Hanns Ludin mal so ženou Erlou šesť detí. Keď sa rodina presťahovala v roku 1941 do Bratislavy, najstaršia Erika už mala osem rokov. Bola vo veku, keď si mohla mnohé veci pamätať. Už skôr, v roku 1938, ako päťročná registrovala nálady, ktoré zrkadlili zmeny odohrávajúce sa v Nemecku. Bolo to práve počas takzvanej Krištáľovej noci. Jednotky SA a SS zdemolovali tisícky židovských obchodov a tridsaťtisíc židovských mužov odvliekli do koncentračných táborov.
,,Otca a jeho kamarátov vidí zväčša v uniforme. Zápalisto diskutujú, z tónu ich hlasu je zrejmé, že ide o veľmi dôležité veci. Matka Erla s nimi niekedy posedí a pozorne počúva, nezapája sa však do rozhovoru“ (s. 54).
Autorka vychádza najmä z rozsiahlej súkromnej korešpondencie medzi Ludinom a jeho najstaršou dcérou, manželkou Erlou, z rôznych dokumentov a rozhovorov. Takto je zachytený aj príchod Ludinovej ženy s deťmi do Bratislavy.
,,V auguste 1941 prišla za manželom konečne aj Erla s deťmi. Nasťahujú sa do jednej z ,,arizovaných“ víl v prepychovej mestskej štvrti. Ludinovci, ktorí doteraz žili skromne, si užívajú dobrý životný štandard. ,,Fressburg je mu milší ako Pressburg,“ je príslovie, ktoré pochádza práve z týchto čias, lebo zatiaľ čo vo zvyšku Európy vládne vojna a núdza, zásobovanie na prevažne poľnohospodársky orientovanom Slovensku je na dobrej úrovni“ (s. 62).
Pokiaľ si najstaršia dcéra Erika užíva zimné športy vo Vysokých Tatrách, kde má rodina chatu, Hanns Ludin sa aktívne podieľa na masovej vražde, ,,najväčšom zo všetkých zločinov proti ľudskosti a to v milieu, v ktorom sa v tom čase považuje vyhladenie Židov za samozrejmosť“ (s. 68).
Po vojne
Hannsa Ludina odsúdili a obesili, keď mala Erika Ludinová štrnásť rokov. Pre rodinu bolo obdobie pred popravou psychicky aj finančne náročné. Hoci rodinu predtým zabezpečil kúpou statku a nemohli si sťažovať na nedostatok jedla, nemali peniaze na štúdium pre všetky deti. Erika mávala po smrti otca nočné mory, nemohla spávať a zhoršil sa jej aj prospech v škole. Nedostatok financií bol jedným z dôvodov, prečo si neurobila maturitu. Erla nedostávala ani vdovský príspevok, ktorý jej mohli prideliť iba v prípade, ak by rozsudok z roku 1947 zaradili medzi nesprávne vynesené.
,,Súd je, žiaľ, na základe existujúcich spisov, zrejme toho názoru, že môj muž vedel o fyzickej likvidácii Židov,“ píše podľa knihy v liste Erla Ludinová spisovateľovi Ernstovi von Salomonovi, autorovi bestselleru Dotazník, kde skúma povojnový proces denacifikácie.
Autorka Alexandra Senfft miestami až príliš detailne rozoberá myšlienkové pochody svojej mamy Eriky. Vďaka psychológom vysvetľuje jej nezvyčajnú záľubu v jedle, priberanie, či rôzne ochorenia, pod ktoré sa mala podpísať smrť otca. Dielo obohacujú spomienky Eriky na Bratislavu, kde rodina trávila najviac spoločných chvíľ.
Nehovorili o tom
Erika Ludinová sa po dovŕšení osemnástich rokov osamostatní, spraví si fotografický kurz, dokáže si na seba zarobiť, neskôr sa vydá za úspešného právnika a porodí dve deti, v skutočnosti však nikdy nedospeje. Roky trpí spomienkami a odlúčením od mamy Erly. Tá jej neustále chýba. Čitateľ sa dozvedá o nekonečných mimomanželských aférach Eriky, o stretnutiach spoločenskej smotánky, kde tečie alkohol prúdom, napríklad o večierkoch s Romy Schneiderovou, keďže Erikin manžel bol herečkiným právnikom, či o jej umeleckých záľubách a rôznych cestách po svete. V knihe nenájdeme zmysluplný dialóg členov rodiny, kde by racionálne zhodnotili nacistickú minulosť starého otca a tak sa zbavili ťažkého duševného dedičstva. O téme jednoducho nehovorili. Mlčali.
,,Moja rodina nikdy neuznala jeho vinu. Popierali ju a z časti ju popierajú dodnes. Pochybila aj babka: nielenže manžela podporovala a utvrdzovala ho vo všetkom, čo robil, ale tejto legende obetovala aj svoju najstaršiu dcéru. Legende o čestnom mužovi bez viny, ktorý sa vždy správal slušne – Hitlerovom vyslancovi na Slovensku“ (s. 14). ,,Jeho deti, ani moje a ani ja sme sa však neprevinili. Vina sa nededí, ale pocity viny a utrpenie áno“ (s. 15).
Cesta k obetiam
Kniha záujemcom poodhalí vývoj v povojnovom Nemecku cez kľúčové okamihy až po súčasnosť. Nemá ambíciu nahradiť doteraz chýbajúcu historickú monografiu o pôsobení Hannsa Ludina ako nacistického vyslanca. Nájdeme v nej však cenné informácie, citácie z telegramov, súkromnej korešpondencie, čo môže obohatiť aj slovenskú historiografiu.
Dielo takisto nastoľuje otázky a prináša odpovede pre deti, vnúčatá možno iných páchateľov zodpovedných za zverstvá, ktorí doteraz nemali odvahu vyrovnať sa so zločinom svojich blízkych. Podobne v knihe môžu nájsť odpovede deti a vnúčatá obetí túžiaci po odpustení. Pre všetkých ostatných by kniha mohla priniesť pochopenie toho, ako sa vojnové traumy prenášajú na deti, vnukov a ako v nich naďalej pôsobia.
Autorka priznáva, že až intenzívne vyrovnávanie sa s minulosťou rodiny jej pomohlo skutočne smútiť nad stratou vlastnej mamy. Až potom podľa jej slov našla emocionálnu cestu ku skutočným obetiam. ,,V určitých chvíľach môžem konečne plakať nad tými, čo zahynuli počas holokaustu a cítiť bolesť ich potomkov. Pripustiť si tento smútok je pre mňa najväčším darom“ (s. 267).
Alexandra Senfft záver knihy venuje citátom Hannah Arendtovej, politickej filozofky a publicistky nemecko-židovského pôvodu, ktorá sa vedecky zaoberala pojmom antisemitizmu a procesom s Adolfom Eichmannom, hlavným organizátorom Hitlerovho ,,konečného riešenia židovskej otázky“. V rozhovore s Günterom Gausom v jeho televíznom programe v roku 1964 o Osvienčime povedala: ,,Toto sa nemalo stať. Stalo sa tu niečo, s čím sa nikto nedokáže vyrovnať.“
Hanns Ludin
Vyslanec Nemeckej ríše na Slovensku od januára 1941, keď nahradil Manfreda Von Killingera, až do marca 1945. V októbri 1941 sa začalo pod jeho záštitou s prvými transportmi Židov do get a slovenských pracovných táborov. Po nemeckej kapitulácii bol zadržaný Američanmi, ktorí ho v októbri 1946 vydali do Československa. Tu ho obvinili, že v Slovenskom štáte presadzoval ako vyslanec nacistického Nemecka politické, vojenské a hospodárske požiadavky Ríše. Podieľal sa na rámcovej dohode, podľa ktorej potom slovenské úrady s pomocou nacistických orgánov deportovali 57 752 Židov do okupovaného Poľska. Títo, až na malé výnimky, zahynuli v plynových komorách, či na následky zlého zaobchádzania alebo iným násilným spôsobom. Hannsa Ludina v Bratislave v roku 1947 odsúdili a obesili.
