Vyhľadávanie
Levice, Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Publishers Group 2004
Nová kniha literárneho vedca a prozaika Stanislava Rakúsa púta pozornosť už svojím netradičným názvom. Ešte pred otvorením knihy autor vnúti potenciálnemu čitateľovi uvažovanie, či nenapísaný román je paradoxne predsa len napísaný alebo či, nedajbože, nejde o hru dovedenú do dôsledkov formou prázdnych stránok. Pravdu nakoniec, ako to už u majstrov pera býva, nemá prekvapujúco ani jeden a predsa obaja: Nenapísaný román je vo svojej podstate antirománom. S francúzskym antirománom štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia má však spoločnú azda iba kvalitu. Autor využil naračné postupy slobodovského introvertného hĺbavého charakteru s postmoderným chápaním tematickosti a štýlovými prvkami popularizačnej eseje.
Rozmenené na drobné: Antirománový protagonista Adam Zachariáš je typom nehrdinu. Komunistický režim ho proskribuje, nie však natoľko, aby si z nadávania naň spravil v textoch, ktoré vo forme poznámok píše, „živnosť". Vie, že za každým zákazom práce alebo publikovania sú väčšmi konkrétni ľudia, ako ideológia, ktorú si aj tak každý vysvetľuje po svojom. Plodom týchto svojských ľudských úsilí je abstraktný humanizmus. Adam Zachariáš si diskurzívne poznámky k jeho konkrétnym prejavom zapisuje do siedmich zošitov s názvami: Branný deň, Divadelný čas, Herci a učitelia, Hľadanie autora, O génioch, Šepkárka, Nenapísaný román.
Nenapísaným románom sa mihajú desiatky postáv. Bohaté zaľudnenie textov, ktoré spolu navzájom súvisia skokovito a len na pozadí viacerých skokov sa kde-tu objaví náznak lineárnosti plynutia života, dovoľuje autorovi zvýrazniť absurditu situácií a protagonistov, ktorí tieto situácie zapríčinili. Rakús upozorňuje, že napriek javovým stránkam spolupatričnosti je každý z nás osobitým indivíduom, existenčne ostrovom sám pre seba. Nič na tom nezmenia slabosti alebo zdanlivé abnormálnosti odborníkov z vysokoškolského prostredia. Ústami Zachariáša Stanislav Rakús zaznamenáva večné úsilie o glajchšaltizáciu správania istých vrstiev spoločnosti, zároveň však ani snahy o jej ireverzibilitu a ani o jej narušovanie neodsudzuje. Ani Adam Zachariáš nie je totiž celkom bez viny. Prečo by mal potom po druhých hádzať kameňom? Aj keď jeho vina je ako vina desiatok a tisícok iných: pasívne sa necháva unášať vývojom.
Próza Stanislava Rakúsa stojí na postmodernej, ale platnej kontexovej metonymii: všetko, čo každý jeden človek pozoruje, je hodné zaznamenania. Jednotlivé stavebné kamienky pritom možno zoskupovať podľa istých kritérií, ale to len preto, aby v nich bol väčší prehľad. Ľahší, ba žoviálny prístup k tejto špecializovanejšej filozoficko-umeleckej problematike tvorí súčasť odborného pozadia prózy. Autor necháva svojho Adama vyjadrovať sa v odborných termínoch (napokon, Adam Zachariáš je bývalý vysokoškolský pedagóg), aby zaznamenávaním dôležitých vecí i triviálností týmto štýlom zmazával hranice medzi vysokým a nízkym štýlom literatúry a písomníctva.
Viaceré nadhodené problémy v knihe sú problémami tejto epochy, našej metodologickej a kultúrnej nedokonalosti, predovšetkým v otázke, ako pochopiť našu minulosť a ako uchopiť a tvarovať budúcnosť a či to vôbec je v našich silách. Nenapísaný román je aj o Kocúrkove 20. storočia. Ako asi bude vyzerať Kocúrkovo v storočí novom? Bude ešte orwellovsky stiesnenejšie? Bude nepodpísanou tragifraškou? Isté je, že pochopiť postmoderné Kocúrkovo Stanislava Rakúsa si vyžaduje skúseného čitateľa. Aj keď próza je zasadená do obdobia budovania socializmu, hovorí o komplikovanosti sveta všeobecne. Strach, nemohúcnosť, potvrdzovanie si vlastného života hoci aj maličkosťami - v ľudstve prežívajú neustále. Napriek vzdelanosti autorových protagonistov...
Rakúsovu prózu môžeme symbolicky pochopiť ešte aj ako individuálny súboj s časom. Ak v istom období autor nenapíše svoj román, nenapíše ho už nikdy. Zostanú z neho štrukturované poznámky. Nie je to tak ale aj so životom, so šancou prežiť ho zmysluplne?
Ľuboš Svetoň
