Vyhľadávanie
Monika Kapráliková knihou Komorne o Komornej knižnici Jána Smreka načrtáva príbeh jednej elitnej knižnej edície. Sleduje zákulisie vydavateľskej práce a modifikácie edičného a umeleckého konceptu, ktorý mal prezentovať to najlepšie z pôvodnej a prekladovej tvorby.
Chtiac-nechtiac vzdáva poctu agilnému Jánovi Smrekovi a jeho schopnosti improvizovať v mene dobrej veci. Stručne prispieva k dejinám slovenskej knižnej kultúry a opisuje jej premeny v dvadsiatom storočí, no väčšmi signalizuje než problematizuje a v súlade s odborným zámerom publikácie skôr pripomína než skúma. V strede jej záujmu je však kniha ako materiálny predmet, záležitosť nielen kvalitného obsahu, ale aj priliehavej vizuálnej formy.
Kontinuita myšlienky, diskontinuita ohlasu
V ekonomicky náročných rokoch 1941 – 1948 vyšlo pod značkou Komornej knižnice vo vydavateľstve Elán v Bratislave osemnásť zväzkov pôvodnej a prekladovej tvorby (medzi autormi sa ocitli Ján Poničan, Endre Ady v preklade Emila B. Lukáča, Andrej Žarnov, Dobroslav Chrobák, Alexander Matuška, Francois Villon v preklade Jozefa Felixa, Lev Nikolajevič Tolstoj v preklade Zory Jesenskej a iní; výtvarne prispeli napríklad Vincent Hložník, Ján Mudroch a Jozef Kostka). V roku 1949 edíciu s názvom Komorná knižnica Elánu prevzala Pravda, o rok neskôr Slovenský spisovateľ. Politická atmosféra päťdesiatych rokov zapríčinila nielen útlm Smreka ako básnika, ale zastavila aj exkluzívne profilovaný projekt. Ten sa však v roku 1957 revitalizoval, opäť v Slovenskom spisovateľovi, tentoraz s názvom Nová komorná knižnica (vyšlo ďalších päťdesiatdeväť zväzkov, napríklad Tridsiaty rok Ingeborg Bachmannovej v preklade Perly Bžochovej alebo Tatarkova Panna zázračnica s ilustráciami Albína Brunovského).
Edíciu do roku 1964 naďalej redigoval Ján Smrek, no v rokoch 1964 – 1967 bol zodpovedným redaktorom Vojtech Mihálik a Smrekovo meno definitívne vypadlo z tiráže. Po Smrekovej smrti v roku 1982 došlo k návratom menšieho formátu: v rokoch 1994 – 1998 na koncept neúspešne nadviazalo vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, v rokoch 1996 – 2010 Komornú knižnicu symbolicky obnovil básnikov syn Ivan Čietek v bratislavskom vydavateľstve Elán.
V pozadí výkladu Kaprálikovej sa črtá úprimné uznanie pre „presvedčenie, že kvalitnú literatúru je potrebné vydávať za všetkých okolností“. (s. 15) Výber titulov edície je prezentovaný ako nespochybniteľný, kvalita alebo vkus sa javia ako niečo ahistorické, v zásade neosobné a vyňaté zo socio-kultúrnych rámcov. Inak je to s konceptom samotnej edície, ktorá nakoniec prežila „aj svojho tvorcu“. (s. 15) Jej realizácia bola nezriedka komplikovaná, často podmienená Smrekovým elánom, jeho odhodlanosťou a výdržou. Príbeh takmer sedemdesiat rokov trvajúceho projektu mimoriadne priliehavo zobrazuje kontinuitu myšlienky a diskontinuitu jej ohlasu, funkcie a spoločenského statusu. Dnes sú knihy z pôvodnej edície Komornej knižnice (tej, ktorú redigoval Smrek) skôr antikvárnym kúskom a potešením pre bibliofila. V tom zmysle je aj Kaprálikovej výklad komorný, adresovaný záujemcom, ktorí majú vzťah ku knihám „pre oko i srdce“. (s. 57)
Elitársky projekt
Kapráliková neprvoplánovo načrtáva politické a sociálne kontexty, nezaoberá sa odberateľmi jednotlivých zväzkov alebo ich čitateľmi. Uznáva Smrekovu perspektívu a azda aj preto akceptuje elitárstvo konceptu alebo anekdoticky opisuje Smrekovo salónne fungovanie vo vojnovej Bratislave. Stáva sa, že používa archaický slovník a prispôsobuje mu jazyk svojho výkladu (v úvode píše o kaviarni Luxor ako o mieste „zvýšenej koncentrácie umelcov i múz“ alebo o Smrekovej koženej aktovke, v ktorej redaktor skrýva „poklady rôznych etáp redakčných prác“).
Pátos však koriguje zvečňujúcim komentárom, napríklad keď píše o reakciách na mramorový kaviarensky stolík redaktora, na ktorom bol umiestnený kartón s nápisom Parnas: „... stačilo na stôl jednoducho prilepiť hlavičku Elánu a podplatiť upratovačku, aby ju pri umývaní nezotrela.“ (s. 44 – 45) Čitateľ má takto šancu nadobudnúť odstup a raz začas vidieť Smreka a jeho Malý bratislavský Parnas zvonku, nielen zvnútra.
Smrekovo gesto skrývalo v sebe potrebu a vôľu kriticky hierarchizovať javy a zároveň kultivovať vkus, aj prostredníctvom vydavateľskej iniciatívy, akou bola Komorná knižnica. Samotnú edíciu by bolo možné nielen posudzovať z hľadiska praxe, ale vidieť v nej aj realizáciu konkrétnych autorských predstáv o literatúre a slovenskom čitateľovi, ktoré, mimochodom, mali nielen osobné, ale sčasti aj prvorepublikové zdroje a azda aj preto nie vždy politicky „obstáli“. Koniec koncov, aj keď v Komorne o komornej knižnici Jána Smreka všeličo ostalo nedopovedané, Monika Kapráliková sa s vervou a entuziazmom vrátila k lokálnemu slovenskému fenoménu a urobila ten prvý, a preto základný a potrebný krok.
Monika Kapráliková: Komorne o Komornej knižnici Jána Smreka
Bratislava: LIC, 2022
