Vyhľadávanie
U nás doteraz neprekladaný americký autor literatúry faktu Neal Bascomb si príbehovo-dokumentárny pohľad na európske dejiny odskúšal už v knihe Červená vzbura o krížniku Potemkin. Svetovú pozornosť však vzbudil práve Lovom na Eichmanna, „napínavým a skutočným príbehom o legendárnej operácii tajnej služby Mossad, ktorá chytila najhľadanejšieho nacistického zločinca“, ako stojí na prebale knihy. Slovenský preklad dopĺňa rozhovor s Rafi Ejtanom, veliteľom agentov Mossadu, ktorí na predmestí Buenos Aires Eichmanna zajali, a štúdia historičky Kataríny Hradskej Adolf Eichmann a tragédia slovenských židov. Práve táto štúdia robí Eichmannov príbeh aj súčasťou našich dejín.
Hoci príbehové napätie a prvky špionážneho trileru dominujú, autor do textu sugestívne včlenil Eichmannov osobný príbeh obersturmbannführera SS, povereného Hlavným úradom ríšskej bezpečnosti genocídou európskych Židov. Tá aj zásluhou jeho úradníckej horlivosti dostala v Osvienčime charakter priemyselného vyvražďovania, lebo „Eichmann viedol svoj úrad tak, akoby bol šéfom pobočky medzinárodného koncernu. Nikdy nezabudol o svojej efektívnej práci informovať nadriadených a predložiť im grafy a čísla“. V charakteristických epizódach, ako jeho príchod do Budapešti po okupácii Maďarska na jar 1944, Bascomb presvedčivo ilustruje celý obludný mechanizmus deportácií do táborov smrti, ktoré Eichmann „metodicky“ ustavične zdokonaľoval, a ich výsledkom bola smrť šiestich miliónov európskych Židov. Po porážke Nemecka po ňom pátrali tak spojeneckí vyšetrovatelia, ako aj nezávislí lovci nacistov, ako aj u nás dobre známy Simon Wiesenthal. Nájsť Eichmanna a postaviť ho pred spravodlivý súd bola aj úloha izraelskej tajnej služby. Preto lov na Eichmanna, tak ako ho vo všetkých fázach predstavuje Bascombova kniha, má aj výrazný etický rozmer. Sugestívne pôsobia časti, keď sa agentom Mossadu podarí 11. mája 1960 Eichmanna chytiť. Viacerí majú pri jeho strážení problém ovládnuť svoju zlosť. Tá sa však postupne mení na zhnusenie zo zbabelého zajatca.
Súd s Eichmannom vzbudil celosvetovú pozornosť a novú fázu denacifikačného procesu v SRN, výrazne však zmenil aj izraelskú spoločnosť: kým dovtedy tým, čo prežili, často vyčítali „ako sa mohli dať tak bez odporu zabíjať“, mladá sebavedomá generácia Izraelčanov pochopila nemožnosť ubrániť sa vyhladzovaniu, ktorého obludné mechanizmy sa obnažili práve počas tohto súdneho procesu. Až po jeho ukončení sa holokaust stal jednou z ústredných tém skúmania izraelských, ale aj mnohých európskych a amerických historikov. Jeho slovenskú podobu, popri známych prácach Ivana Kamenca, osobitne o podiele Adolfa Eichmanna na tragédii slovenských Židov, prináša práve štúdia Kataríny Hradskej. Uvádza v nej, že Eichmann prišiel prvýkrát do Bratislavy už začiatkom novembra 1938, deň po Viedenskej arbitráži a „mal už za sebou štyri mesiace vo funkcii šéfa centrály na vysťahovanie státisícov Židov z Rakúska; veľmi dobre bol informovaný o presune vyše 15 000 poľských Židov na nemecko-poľské hranice, a tak mohol pomôcť aj s organizovaním podobnej akcie na slovenskom území“. Svoju zločineckú úlohu zohral teda aj v tragédii slovenských Židov, čo pravda nijako nezbavuje zodpovednosti jej slovenských vykonávateľov.
Lov na Eichmanna nie je iba príbehom o legendárnej operácii Mossadu, ale aj dokumentárne cennou výpoveďou o jednej z najtemnejších stránok moderných dejín. Je dobre, že práve takéto dielo sa dostalo na náš, často balastom rôznych pseudohistórií zahltený knižný trh.
