Recenzia
Beáta Beláková
26.08.2013

Prechádzka - Robert Walser

Preklad Michal Hvorecký
Premedia Group 2013

Bezcieľne potulovanie sa a bezprostredné reflektovanie okolia je bežná ľudská skúse­nosť. Množstvo vizuálnych podnetov však zväčša nerozvinieme v hlbšiu myšlienku, lebo ju vzápätí prekrýva iný vnem. Z prechádzky sa tak stáva nerozmotané klbko príjemných a nepríjemných pocitov, ktoré, keďže sú nevy­povedané, ale najmä preto, že ich považujeme za samozrejmé, nebadane vyprchajú. Zostane nám inventár abstraktných pojmov, ako krás­ny, pekný, škaredý… Reflexia samozrejmého v sebe skrýva isté kúzlo a zároveň interpre­tačné majstrovstvo, ktoré sa podarilo odhaliť hrdinovi novely Roberta Walsera Prechádzka.

Nazývam ho „nahnevaným romantikom“. Zosobňuje totiž ambivalentnú, rozdvojenú, du­ševne rozpoltenú bytosť, neustále uzmierujúc oba póly svojej osobnosti. Priťahuje svojou na­dutosťou, hrubosťou a bezočivosťou na jednej strane, citlivosťou, subtílnosťou a sentimen­tálnosťou na strane druhej. Kráča z mesta do prírody a myšlienkami sa pristavuje pri tom, čo vidí, dalo by sa však povedať, že je to opačne, že to ony sa pristavujú pri ňom. A robia to naozaj mnohorakými spôsobmi, čím sa pre­chádzka stáva prehliadkou širokej škály živo zakúšaných estetických výrazových kvalít, alebo inak, tých najkontrastnejších pocitov zo života. Udávajú rytmus diela, a hoci sa nestrie­dajú pravidelne, jasne cítime rozdiel medzi kontemplatívnym štýlom romantika a expre­sivitou rozzúreného človeka. Keď neľútostne kritizuje mestské prostredie a obyvateľov, prejavuje sa jeho cholerická a útočná povaha. Nešetrí iróniou a invektívami, či už na margo ohavného, okolité prostredie zohyzďujúceho, barbarského, dobrý vkus urážajúceho zlatého nápisu na pekárni, alebo vrhá škaredý pohľad na ľudí v uháňajúcich autách víriacich prach. Podobných epizód je niekoľko a isto ulahodia každému kriti­kovi. Pomedzi to však presvi­tá niečo omno­ho dôležitejšie, a to je chodcova zraniteľnosť, jemnosť, krehké zaľúbenie v krásnych veciach, ktoré si nepozorovane dláždia cestu k význa­mu diela, a teda i k uzmiereniu apolónskeho a dionýzovského princípu v hlavnom hrdino­vi. Po vzrušenej kritike ľudskej samoľúbosti a mamony, túžby obyvateľov mestečka vyzerať a byť niečím viac, než sú, sa protagonisto­vi v lone prírody podarí, napriek všetkému, čím prešiel, odložiť svoje „ja“, zabudnúť naň a intenzívne prežívať prítomnú chvíľu. Kým v meste na neho pôsobilo množstvo ohavne vyzerajúcich denotátov a on mal nesmierne nutkavú potrebu vyjadriť sa k nim, v prírode sa prostredníctvom konotácií a vlastnej tvor­by rozplýva, stráca samého seba a napokon sa vnútorne harmonizuje. „Už som nebol sám sebou, stal som sa niekým iným, a práve preto konečne naozaj sám sebou. V tom mäkkom svetle som pochopil, alebo som aspoň veril, že som po­chopil, že tento vnútorný človek je jediný, ktorý naozaj existuje.“ Uvedený motív je jedným z  mnohých a azda ani nemá byť pointou diela, poveda­la by som však, že vo svojej stajenej podobe sa v plnej miere podieľa na utváraní jeho celostného zmyslu.