Preklad Michal Hvorecký
Premedia Group 2013
Bezcieľne potulovanie sa a bezprostredné reflektovanie okolia je bežná ľudská skúsenosť. Množstvo vizuálnych podnetov však zväčša nerozvinieme v hlbšiu myšlienku, lebo ju vzápätí prekrýva iný vnem. Z prechádzky sa tak stáva nerozmotané klbko príjemných a nepríjemných pocitov, ktoré, keďže sú nevypovedané, ale najmä preto, že ich považujeme za samozrejmé, nebadane vyprchajú. Zostane nám inventár abstraktných pojmov, ako krásny, pekný, škaredý… Reflexia samozrejmého v sebe skrýva isté kúzlo a zároveň interpretačné majstrovstvo, ktoré sa podarilo odhaliť hrdinovi novely Roberta Walsera Prechádzka.
Nazývam ho „nahnevaným romantikom“. Zosobňuje totiž ambivalentnú, rozdvojenú, duševne rozpoltenú bytosť, neustále uzmierujúc oba póly svojej osobnosti. Priťahuje svojou nadutosťou, hrubosťou a bezočivosťou na jednej strane, citlivosťou, subtílnosťou a sentimentálnosťou na strane druhej. Kráča z mesta do prírody a myšlienkami sa pristavuje pri tom, čo vidí, dalo by sa však povedať, že je to opačne, že to ony sa pristavujú pri ňom. A robia to naozaj mnohorakými spôsobmi, čím sa prechádzka stáva prehliadkou širokej škály živo zakúšaných estetických výrazových kvalít, alebo inak, tých najkontrastnejších pocitov zo života. Udávajú rytmus diela, a hoci sa nestriedajú pravidelne, jasne cítime rozdiel medzi kontemplatívnym štýlom romantika a expresivitou rozzúreného človeka. Keď neľútostne kritizuje mestské prostredie a obyvateľov, prejavuje sa jeho cholerická a útočná povaha. Nešetrí iróniou a invektívami, či už na margo ohavného, okolité prostredie zohyzďujúceho, barbarského, dobrý vkus urážajúceho zlatého nápisu na pekárni, alebo vrhá škaredý pohľad na ľudí v uháňajúcich autách víriacich prach. Podobných epizód je niekoľko a isto ulahodia každému kritikovi. Pomedzi to však presvitá niečo omnoho dôležitejšie, a to je chodcova zraniteľnosť, jemnosť, krehké zaľúbenie v krásnych veciach, ktoré si nepozorovane dláždia cestu k významu diela, a teda i k uzmiereniu apolónskeho a dionýzovského princípu v hlavnom hrdinovi. Po vzrušenej kritike ľudskej samoľúbosti a mamony, túžby obyvateľov mestečka vyzerať a byť niečím viac, než sú, sa protagonistovi v lone prírody podarí, napriek všetkému, čím prešiel, odložiť svoje „ja“, zabudnúť naň a intenzívne prežívať prítomnú chvíľu. Kým v meste na neho pôsobilo množstvo ohavne vyzerajúcich denotátov a on mal nesmierne nutkavú potrebu vyjadriť sa k nim, v prírode sa prostredníctvom konotácií a vlastnej tvorby rozplýva, stráca samého seba a napokon sa vnútorne harmonizuje. „Už som nebol sám sebou, stal som sa niekým iným, a práve preto konečne naozaj sám sebou. V tom mäkkom svetle som pochopil, alebo som aspoň veril, že som pochopil, že tento vnútorný človek je jediný, ktorý naozaj existuje.“ Uvedený motív je jedným z mnohých a azda ani nemá byť pointou diela, povedala by som však, že vo svojej stajenej podobe sa v plnej miere podieľa na utváraní jeho celostného zmyslu.