Recenzia
Michaela Geisbacherová
20.07.2011

Presvedčenie (Príbeh lásky) - Elizabeth Gilbertová

Bratislava, Ikar 2010
Preklad Ildikó Drugová

Presvedčenie je voľným pokračovaním bestselleru Jedz, modli sa a miluj, v ktorého závere sa autorka zamiluje do Brazílčana Felipeho. Obaja majú zlé skúsenosti s predchádzajúcimi manželstvami, a preto ani na taký zväzok nepomýšľajú. Jedného dňa však Felipeho nepustia naspäť do USA a vykážu ho z krajiny. Jediná šanca na spoločný život v Amerike je zosobášiť sa. Počas 10 mesiacov, čo autorka cestovala s Felipem po Juhovýchodnej Ázii, sa rozhodla vyrovnať s myšlienkou na manželstvo, keďže boli naň s Felipem takpovediac „odsúdení“. Chcela sa zmieriť s manželským stavom skôr, ako doňho opäť vstúpi, a rozlúštiť na základe dejín ľudstva, v čom spočíva „tajomstvo tejto mätúcej, trýznivej, protirečivej inštitúcie, ktorá napriek všetkému vzdorovito pretrváva“. Študovala knihy o manželstve z pohľadu histórie aj súčasnosti a celé hodiny trávila v spoločnosti „odborníkov“ a „odborníčok“ na manželstvo. Zamerala sa najmä na výskum manželstva v dejinách západného sveta.V knihe sa stretneme s mnohými známymi menami sociológov, psychológov a filozofov, s rôznymi kultúrami a ich vnímaním manželstva, ako je napríklad klanová kultúra kmeňa Hmong v severnom Vietname a v Laose. S autorkou sledujeme aj problém emancipácie žien a tým zmenu pohľadu na inštitúciu manželstva.Gilbertová spomína aj Platónov dialóg Symposion, v ktorom počas slávnostnej večere dramatik Aristofanes rozpráva príbeh, prečo ľudia tak túžia po svojej druhej polovičke, prečo máme stále pocit, že naše činy sú neuspokojivé. Je to známy príbeh, ale aj tak z neho odcitujem, lebo vypovedá o tom, o čom je táto kniha (aj keď zahalená do závoja genealógie manželstva) – o láske a túžbe zdieľať s niekým svoj život. „Kedysi dávno...žili bohovia v nebi a ľudia na zemi. Ale ľudia vtedy nevyzerali tak ako dnes. Mali sme dve hlavy, štyri nohy a štyri ruky – inými slovami dokonalé splynutie dvoch ľudí, ktorí spolu tvorili jednu bytosť. Vyskytovali sme sa v troch rôznych rodových či pohlavných variáciách: mužsko-ženské spojenia, mužsko-mužské spojenia a žensko-ženské spojenia podľa toho, čo sa každému tvorovi najväčšmi páčilo. Každý z nás mal svojho partnera všitého do tkaniva svojej bytosti, takže sme boli všetci dokonale šťastní. ...Nechýbalo nám vôbec nič; nemali sme nijaké nesplnené potreby; po nikom sme netúžili. ...Každý z nás tvoril celok. Ale v našej celistvosti sme sa stali príliš pyšnými. Vo svojej pýche sme prestali uctievať bohov. Mocný Zeus nás zato kruto potrestal: rozsekol všetkých dvojhlavých, štvorrukých a štvornohých ľudí na polovice, čím vytvoril svet jednohlavých, dvojrukých a dvojnohých úbohých bytostí. Zeus uvrhol ľudstvo do toho najbolestivejšieho stavu: ľudské bytosti mali tupý a trvalý pocit, že sú neúplné. Ľudia sa odvtedy rodili s pocitom, že im niečo chýba – stratená polovička, ktorú majú takmer radšej ako seba-, a že tá chýbajúca časť je niekde tam vonku, krúti sa vo vesmíre v podobe iného človeka.“ Rodíme sa s vierou, že ak budeme dostatočne vytrvalo hľadať, jedného dňa nájdeme svoju stratenú polovičku a vytvoríme stratený celok.Je zaujímavé, že už Aristofanes nás varoval, že takúto jednotu nikdy nedosiahneme, že sme príliš poškodení, že nikdy svoju stratenú polovičku nenájdeme. V pohlavnom splynutí sa na chvíľu cítime úplní a spokojní, tento dar nám umožnil Zeus, aby sme nepodľahli zúfalstvu, nakoniec však zostaneme sami. Spájame sa stále znova a znova s nesprávnymi ľuďmi s vidinou dokonalého zväzku. Aj keď si niekedy myslíme, že sme našli svoju stratenú polovičku, je pravdepodobnejšie, že sme našli len niekoho, kto tiež hľadá svoju stratenú polovičku. Vyzerá to ako nekonečný kruh – a ním aj je. Napriek tomu nás táto vidina stále živí a poháňa, ale treba podotknúť, že sa to týka len západnej kultúry. V iných kultúrach sa manželstvá a zväzky zakladajú na iných pravidlách a predstavách. Príkladom je napríklad kmeň Hmong, ktorého predstavu manželstva autorka v knihe podrobne popisuje.Na záver ako odľahčenie spomeniem autorkin výrok. „Raz som začula, ako Felipe niekomu v hoteli hovorí, že podľa jeho názoru ženino miesto je v kuchyni... Predstavuje si, ako žena sedí v pohodlnom kresle, má vyložené nohy, pije víno a pozerá sa, ako jej manžel varí večeru.“