Vyhľadávanie
O čase nás naučili rozmýšľať ako o lineárnej veličine. Podľa osobných skúseností mnohých z nás, odobrenými teóriami kvantovej a iných fyzík, sa však ukazuje, že minulosť závisí podstatne viac od budúcnosti a našej aktuálnej pozície v prítomnosti.
Udalosti sa dejú prekvapivo v rôznych líniách. Príčina a následok nemusia nevyhnutne nasledovať po sebe, a to všetko v rámci nepoznaných zákonitostí, čo priebežne zisťujeme v nepravdepodobných situáciách na vlastnej koži. Jednoducho, zdá sa, že čas neplynie z minulosti do budúcnosti, aspoň nie vždy. „V prvom okamihu azda prekvapujúce až zarážajúce, no napokon uveriteľné, veď to vlastne viem, hovorím si, ani medzi rozpamätávaním a anticipáciou nie je taká veľká vzdialenosť a už vôbec nie nepriepustná hranica.“ (s. 230)
Najnovšiu knihu filozofky, prozaičky a esejistky Etely Farkašovej nie je možné žánrovo zaradiť. Ide o integrálny celok prózy, esejí, čitateľských záznamov, osobných reflexií, poézie, memoárovej literatúry a ďalších. O knihe Priestory teda hovorme ako o texte, čo komplexne otvára množstvo osobných, ale aj univerzálnych tém so spoločným menovateľom preverovania času ako fyzikálneho, psychologického a rovnako historického fenoménu, v ktorom sa odohráva život konkrétnej ženy. Základom je autorkina doplnená a nanovo interpretovaná novela Priečny rez týmto priestorom, ktorá vyšla v rámci knihy Nedeľné fotografie v roku 1993. Aj formálne sa týmto potvrdzuje autorská licencia „hry“ s časom, ako to bolo aj v prípade oceňovanej novely Záchrana sveta podľa G., ktorú spisovateľka po takmer dvadsiatich rokoch vydala v aktualizovanej podobe v roku 2020. Originálna stratégia v oboch prípadoch narúša stereotypné vnímanie literatúry ako niečoho raz a navždy daného a ako statického diela v čase. Rok prvého vydania týmto neurčuje jeho konečnú podobu, ale mení sa pohľadom zo súčasnosti, čo môže byť zároveň minulosťou a budúcnosťou.
Kým v roku 1993 v novele Priečny rez týmto priestorom išlo autorke, ako o tom píše, o „pokus zrekonštruovať priestor detstva vymedzený obvodom pomerne rozložitého, pomerne ošarpaného sivého domu...“, teda tematizovala príbehy z takmer rodného domu autobiografickými spomienkami, v roku 2023 je toho v diele Priestory nepomerne viac. A nejde len o komentár k staršej próze; nachádzame tu úvahy o umení, konečnosti existencie, mágii literárnej tvorby, hľadaní dvojníctva, výlučnosti, čo môže byť zároveň nedostatočnosťou, ako aj iné esenciálne a málokedy artikulované myšlienky. Svojimi vyznaniami či priznaniami často otvára povestné trináste komnaty, v ktorých mnohí empatickí čitatelia/čitateľky môžu spolu s ňou odhaľovať podobné alebo rovnaké obsahy. Tento text, alebo skôr multitext, prináša historickú výpoveď generačnej skúsenosti a filozofický exkurz do najzákladnejších polôh ľudskej existencie. Zároveň sa tu zdôrazňuje koncepcia bytia ako šance priebežného sebautvárania. Tá s otázkou nelineárneho vnímania času a jeho možného opačného toku v mnohom súvisí, i keď vieme svoje o špecifikách ľudskej pamäti a jej výberovom zaznamenávaní informácií. „Zdá sa, že naozaj sme v procese stávania sa sebou určovaní nielen stopami minulosti, ale aj tušenými a snívanými predobrazmi budúcich podôb.“ (s. 242)
Etela Farkašová sa knihou Priestory opäť raz vracia k téme času, ktorá sa za roky tvorby stala jednou z jej najzákladnejších. Tentoraz vytvorila multitext pripomínajúci multivesmír, kde sú deje, priestory a časy stále prítomné, odohrávajúce sa paralelne a čitateľ/čitateľka prestupuje z jedného do druhého. Je to veľká čitateľská výzva a príležitosť reflektovať napísané z prekvapivých perspektív. A to všetko v konfrontácii s individuálnou sebareflexiou samého/samej v živote konkrétneho človeka, ktorým sme sa stali. Práve k tomuto spôsobu reflexie inšpiruje aj dielo etablovanej výtvarníčky Květoslavy Fulierovej na obálke, s ktorou autorka spolupracuje na výtvarnej podobe svojich kníh už dvadsať rokov.
