Vyhľadávanie
(Esej)
Aj priemerne pozorný čitateľ zaiste zbystrie pri kontakte s názvom Príbeh ozajského človeka (Kalligram), teda najmä pri tom strednom slovíčku. Spisovne to nesedí a v nejednom článku či v anotáciách som sa stretol s prekrstenou verziou: Príbeh ozajstného človeka. No pritom sa jazykovedci stále rozčuľujú, aká úbohá je jazyková úroveň dnešných médií, a aha ho, koľko lingvistického citu médiá voči tomuto prehrešku prejavujú! Nebol by to však len samoúčelný prehrešok, keby to nebol Vilikovský, keby do neho ako signalizačného prvku neukryl nielen základné štylistické gesto novely, ale z veľkej časti aj ideu rozprávania. V jeho knihe totiž čítame denníkové zápisky podnikového kontrolóra v Bratislave z doby začiatku 70. rokov, ktorý toho veľa v škole nepreskákal, takže očakávať od neho kodifi kovanú slovenčinu je rovnako absurdné ako neočakávať v oných rokoch rady pred zelovocom na vianočné mandarínky. Navyše, ani by som sa nečudoval, keby toto slovko patrilo do výbavy vtedajších papalášov a Vilikovský ho takto pekne preniesol do dneška. Podnikový kontrolór nemá v knihe meno,denník i pero dostane od rodiny k štyriciatke, a tým sa to celé začne pre nás čitateľov. Čítame jeho zápisky z obdobia podubčekovskej normalizácie, zápisky radového občana, slušne vychovaného katolíka, ktorý vstupuje do strany. Autor tak znovu nastoľuje problém malého človeka vo väčších súvislostiach, prelínania súkromných dejín s tými spoločenskými. Náš súdruh zažíva príjemné obdobie, keď je povýšený a črtá sa mu možnosť mať mimomanželskémuchlovačky s kolegyňou V. Postupne v texte zisťujeme, aký je tento zapisovateľ dilino, akí sú ľudia okolo neho a aká dôležitá je moc, nielen tá vonku, tá komunistická či demokratická, ale tá existenciálna, čo nás všetkých tlačí a iba občas oslobodzuje: príbeh je stále viac komickejší, aby bol napokon tragický a vo výsledku tragikomický až absurdný. Prečítať túto Vilikovského knihu v jej celostnom estetickom výraze sa dá iba tak, že ste už prečítali niektoré z jeho predchádzajúcich kníh. Až vtedy sa odkryje tá energia, ktorú musel vrstevnatý spisovateľ Vilikovský vynaložiť, aby sa scvrkol do žalostne obmedzeného rámca svojho protagonistu, do jeho nízkopodlažnej optiky. Kokteil elementárnosti, naivity, tupej úprimnosti a vyjadrovacej ťarbavosti je jednoducho rozkošný, vtipný, ale aj do plaču. Autor zvolené jazykové gesto presvedčivým simulovaním privátnosti vybrúsil ako diamant, čo je fajn, veď forma denníkových zápiskov je po tisíckach modifikácií v značnej miere vyčerpaná. Tu akoby chytila druhý dych!
Nevylučujem možnosť, že ak si nejaký dvaciatnik prečíta knihu Pavla Vilikovského či, nebodaj, aj túto recenziu, nebude absolútne ničomu rozumieť, resp. bude presvedčený, že toto dielo je nejaká kultová fantastika, dystopia, ktorá by sa za žiadnych okolností ani náhodou nemohla odohrať. Nuž ale! Ozajský život je raz taký – aspoň tak by to určite tvrdil Vilikovského hrdina/rozprávač! Neraz toto slovíčko vo svojich zápiskoch ohýba sem a tam, aby ním vyjadril podľa neho to podstatné a dôležité. Vo Vilikovského ironickej hre však vážne prídavné meno putuje k odlišným, humorným odtienkom. V súvislosti s tým platí, že je stále veľa toho, čo nevieme, a aj to, čo vieme, môže byť normálne ozajská blbosť, že múdrejšie by to bolo radšej nevedieť. No majstrovsky to celé podať, aby sa čitateľ zabával, myslel a konfrontoval zároveň, to je bez hamby a v tom pozitívnom zmysle taká ozajská literatúra.
Vilikovského príbeh je príbehom našej kolektívnej pamäti a treba si uvedomiť, že áno, veľa z neho je už preč, ale rovnako veľa pretrváva. Teraz ale neviem, či je to hrozné alebo smiešne. Bez zbytočného pumpovania umnej pointy do záveru zopakujem len to, čo si pošepkáva pospolitý ľud čitateľský: „Ten Vili je fakt dobrý!“
