Vyhľadávanie
Návrat vážneho humoristu
Milan Zelinka: Príbehy z Karpát
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2005
Desiatu knižku vydáva Milan Zelinka (1942) po trinásťročnej pauze. A treba si popravde priznať, že čitateľ privyknutý na akčné výboje a vybičovanú situačnosť súčasnej slovenskej prózy musí nastaviť iné senzory a trocha prestaviť optiku, ak chce prečítať tohto autora so všetkým, čo v ňom je. Nie je toho málo a najmä je to neskutočne jemné. Zelinka, bludný mechanik pobočkových telefónnych ústrední z Igramu, zakotvený na druhom konci Slovenska v susedstve humenských valalov, kde pramení väčšina jeho próz (literárna lokalitka Makov). Jeho poviedky, novely, román i grotesky, črty a fejtóny spoluvytvárali literárnu atmosféru 70. a 80. rokov a dodávali jej korenistú príchuť jednoducho preto, že mali korene.
Zelinkov jubilejný knižný prírastok obsahuje štrnásť krátkych próz operujúcich na žánrovej škále od humoresky po humoristickú črtu. Prózičky majú realistický príbehový pôdorys, ale je otázne, či nie je v nich viac moderného existenciálneho cítenia ako tradičného či klasického realizmu. Lebo o to vlastne Zelinkovi vždy šlo: nájsť modul, ktorý obsiahne pohyblivosť pieskov ľudskej existencie, ale aj nespornosť ľudských princípov (o nič iné pravdepodobne nešlo ani jeho mladšiemu krajanovi a možno i nasledovníkovi Václavovi Pankovčínovi). Na to, ako vie Zelinka napísať prvú vetu príbehu, ako ho vie rozvinúť, ako vie vystupňovať jeho absurditu a vypointovať jeho posolstvo, treba nielen talent, ale aj osobité videnie, ktoré sa suverénne pohybuje po hranách vážneho a smiešneho. Zelinkov príbeh má ďaleko od realistickej príhody, lebo je skonštruovaný a poskrúcaný tak, aby bol predovšetkým humorom s mnohoznačným obsahom. Dedinskí hrdinovia tu napríklad nie sú zvyčajne konfrontovaní s niečím nededinským, sú vždy najmä samí sebou a ich drámy sú skôr dôsledkom ich charakteru (a ich prirodzenej filozofie) než otvorene konfliktných stretnutí s dedinskou realitou. Ich bizarné príbehy majú však predovšetkým morálny obsah, keď inakosť hrdinu, ktorému je jeho prirodzená morálnosť na obtiaž a najradšej by splynul s všeobecnou nemravnosťou okolia, naráža na stádovitú morálku či skazenosť okolia. A práve táto rozdvojenosť roztvára priestor pre humor, ktorý má neraz príchuť začarovanej absurdity. Zelinkovo príbehové rozprávačstvo sa nikdy nesústreďuje na veľké deje. V jednej z najvydarenejších poviedok (Presvedčenie) sa bratia rozídu len preto, lebo sa nevedia dohodnúť, či slovo les sa vyslovuje mäkko alebo tvrdo, ale do českého sveta odídený brat prekoná všetky (ináč naskutku humorné) prekážky, len aby sa s bratom pred odchodom do väzenia rozlúčil a zduplikoval mu svoje presvedčenie o výslovnosti slova les. V inej skvelej poviedke sa slušný mládenec po jednom lúči s príbuznými, keď odchádza na repnú kampaň do Pardubíc, a prosí ich o prepáčenie, ak sa voľačím previnil, no nikto nie je zvedavý na jeho lúčenie a odprosovanie, ale každého zaujíma, či bude opäť posielať domov nakradnutý cukor, ktorý kradli všetci okrem neho. Mládenec napokon ukradne vrece cukru z obchodu a stane sa ešte horším a neukotvenejším, keď ho prichytí vlastný krstný, ktorý je policajtom: zlá cnostná inakosť je potrestaná necnostnou masovosťou a stáva sa Kainovým znamením. A tento moderný paradox zviditeľňuje nesmierne jemný humor, ktorý vyžaruje zo všetkého o zovšadiaľ. Zelinka ním komunikuje svoju sociálnu i morálnu skúsenosť, ale najmä svoje čisté videnie zauzleností ľudských vzťahov. V poviedke Zberateľ, ktorej príbeh je rovnako smiešno-bizarný, však zo všetkej tejto jemnosti priam vystreľujú presne vystrúhané šípy opravdivej sociálnej kritiky, aká sa v prózach dnešných autorov vyskytuje zriedkakedy.
Ako vidieť, Milan Zelinka má stále čo povedať. Jeho próza je nielen súcitná, bytostne ľudská a zrozumiteľne civilná, ale aj vyzývavá a zádrapčivá. Preto je dobré, že sa opäť pripomenula.
Alexander Halvoník
