Recenzia
Branislav Breza
12.12.2016

Reflux - Zuska Kepplová

„Kniha má tri časti. Podla autorky bola prvá čast napísaná v tom istom čase
ako 57 km od Taškentu a mala byt pôvodne jej súčastou. “


Po predošlých dvoch knihách Buchty švabachom (2011) a 57 km od Taškentu (2013) prichádza Zuska Kepplová so svojou novinkou pomenovanou podľa spätného návratu potravy do pažeráka: Reflux (Koloman Kertész Bagala 2015). Spoločným znakom všetkých troch kníh je téma domova. Zatiaľ čo prvé dve boli zväčša o mladých ľuďoch, žijúcich dočasne v zahraničí, ale ich podstatnou témou bolo hľadanie samých seba, jej novinka sa zaoberá návratom domov. Tam ich hľadanie pokračuje.

Hlavnú postavu po návrate domov čaká prekvapenie. Zrazu zisťuje, že si so svojimi blízkymi až tak nerozumie, nemá však istotu, či to tak nebolo aj pred jej odchodom.  

Kniha má tri časti. Podľa autorky bola prvá časť napísaná v tom istom čase ako 57 km od Taškentu a mala byť pôvodne jej súčasťou. Vydavateľovi Kolomanovi Kertészovi Bagalovi sa však zdalo, že text by mohol byť súčasťou niečoho väčšieho. Druhú a tretiu časť teda autorka dopísala v Prahe, kde bola na študijnom pobyte.  

Prvá časť s názvom Milan je o návrate študentky africkej literatúry Evy Strapkovej, mladej „slniečkarky“, ako by ju niektorí určite označili. Ide o empatickú ženu, ktorá prerušila štúdium v Amerike a na Slovensko sa vrátila, keď ju poprosila rozvedená mama, aby jej pomohla postarať sa o babku trpiacu Alzheimerovou chorobou. Vo svojom rodisku učí na základnej škole slovenský jazyk a literatúru. Milan je robotník, Róm, ktorý pripomína jej lásku v Amerike, indického muža Kumara. Obaja ju zaujali svojou nekomplikovanosťou, boli akýmsi jej protikladom. V úvodnej časti sa dozvieme aj o Evinom živote v Amerike. Inak sa však už dej odohráva na Slovensku a predstaví nám Evinu rodinu a v postave jej mamy aj určitý archetyp človeka – pani v rokoch, ktorá má potrebu riešiť správanie všetkých naokolo. V podstate ide však o dobrého človeka, len nie veľmi tolerantného. Na ilustráciu ponúkam tento jej citát: „Vieš, čitateľ má právo vedieť pravdu, aby z neho niekto nerobil idiota,“ Eva sa na maminých slovách uchechtla, „zaslúži si láskavosť, žiadne drámy, kniha nemá jatriť, ja už na také tie divadelné predstavenia, kde sa kričí, a tie noviny, kde nás len karhajú, všetci tí komentátori, čo berú peniaze za to, aby nám opakovali, že sme nevzdelaní tupci, a ako im je ľúto, že nežijú kdesi v Rakúsku, ale však nech si idú! Takúto kultúru ja nepotrebujem, nič mi to nedáva, keď mi niekto na pódiu ukazuje cecky, pardón za výraz.“

Druhá časť s názvom Hanusová je najrozsiahlejším textom novely. Rozvíja dej z prvej časti, dozvieme sa o viacerých Eviných starých a nových známych, viac alebo menej bizarných postavách. Z nich vyniká najmä jej brat, ktorý pracuje ako manažér v bratislavskej automobilke. Je to mladý, dynamický muž, ktorý sa stále ženie v ústrety novým „výzvam“. Zoznámime sa tiež so spolužiakom zo základnej školy Erikom, Evinou prvou láskou, v súčasnosti neonacistom, ktorý je otcom detí jej maloletej žiačky Hanusovej. Tá po celú dobu pôsobí ľahostajne a až v závere sa odhodlá na prekvapivý čin. Erik a Hanusová zastupujú v texte slovenský „white trash“. Úsmevný je opis rande, na ktoré sa Eva vyberie so stalkerom svojej kamarátky a kolegyne Idy.

V tretej časti Hlavné mesto sa dej presunie do Prahy, kde hlavná hrdinka študuje ako doktorandka na škole, kde učí jej otec. Mierne provokatívny názov autorka zvolila i preto, lebo Praha bola dlhý čas aj naším hlavným mestom. Dej sa však odohráva aj v mieste jej domova, v retrospektíve sa vraciame do minulosti, a tá aj príbeh uzatvára.

Kniha sa číta na dva-tri dúšky. Jej rozmery sú tak akurát. Nebudem prekvapený, ak bude zaradená do výberu Anasoft litera 2016, a budem spokojný, ak túto cenu vyhrá.