Recenzia
Peter Michalík
23.07.2007

Románik - Barbara Pribylincová - Hebká, farebná a ľahká

Hebká, farebná a ľahká

Hebká, farebná a ľahká

Barbara Pribylincová: Románik, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2006

  Po zbierke krátkych próz Na brehu oceána a novele Pri vode je Románik v poradí treťou knižkou autorky (nar. 1972). Slovo knižka v tomto prípade sedí úplne presne - je hebká, farebná a ľahká, presne taká, ako jej text.

  Románik nie je malý román, ako by sa mohlo zdať, ale súbor dvoch kratších noviel plných náhľadov do ženského mikrosveta. Prvá z nich, Žaneta, rozpráva o mladom dievčati stojacom pred zásadnými životnými rozhodnutiami. Stáva sa členkou mormónskej cirkvi a hľadajúc životného partnera i seba, odchádza za oceán. Onedlho však zo sna o blaženom živote v Amerike precitá. Žanetino hľadanie je mozaikovito prerozprávané cez príbehy viacerých postáv, ktorým viac, či menej ovplyvnila život.

  Druhá z noviel, ktorá dala meno celej knižke, a s úryvkom ktorej sa už mal čitateľ možnosť zoznámiť v zborníku víťazných prác literárnej súťaže Poviedka 2004, je postavená na osudoch Alenky a Ivana, nachádzajúcich sa v diametrálne odlišných životných situáciách. Obaja žijú v dome oproti kostolíku – ona na dedine a on v Bratislave. Ona je vydatá žena, pokorná srdcom, on lekár - gynekológ s rebelskými sklonmi. Alenkina choroba a liečba spojila oboch protagonistov a spolu prežili jeden malý - románik.

  Hrdinky týchto príbehov majú napriek povahovým odlišnostiam jednu spoločnú črtu – túžbu po spočinutí v stave pokoja a normálnosti, vôľu zakotviť v miernych vodách života, a tú sa každá z nich snaží napĺňať spôsobom sebe vlastným. Pre jednu je to hľadanie dokonalého partnerského súžitia, pre inú zas hlboký a úprimný vzťah k bohu.

  Úspornosť slova umožnila autorke obsiahnuť v krátkych textoch kus života svojich postáv. Dej, vyrozprávaný v mikrokapitolách, plynie rýchlo a hladko. Postavy sa schádzajú, rozchádzajú, umierajú, rodia – akoby nič. Práve z kombinácie jazyka, oslobodeného od všetkých vplyvov, ktoré by narušovali jeho jednoduchosť a plynulosť, a závažných životných výpovedí, sa rodí zvláštna atmosféra knihy. Autorka akoby svoje postavy najskôr uhnietla vo svojej fantázii a potom ich, zhmotnené, vypustila do reálneho sveta, aby mohla pozorovať a zapisovať ich slová a činy.

  Úzka spätosť s každodennou životnou realitou, v ktorej sú témy šťastia, lásky a odcudzenia vždy aktuálne, spôsobí, že čitateľ po prečítaní príbehov nerušene pokračuje v prežívaní tých svojich. Akoby nič.

Peter Michalík