Vyhľadávanie
V nedávnej relácii Literárny kvocient sa hovorilo o knihe D. Moravčíkovej Dom pre jeleňa a pozastavila som sa pri výroku M. Součkovej, ktorá konštatovala, že z knihy mala miestami pocit zatuchliny, naznačila, že text pôsobí ako z iného storočia. Debata, ktorá sa následne rozvinula, odkazovala i na „trend“ istej folklorizácie, spojenej s tematizáciou dedinského a prírodného priestoru, znovuobjavovania naturizmu a cezeň archetypálnosti a mýtickosti, ktorý sa v domácom kontexte vyzdvihuje ako príznakový najmä v súvislosti s generáciou autorov, resp. najmä autoriek ako A. Sabuchová, D. Madro či spomenutá D. Moravčíková. Až na náznaky práce s konkrétnou oblasťou v próze A. Sabuchovej Šeptuchy, ktoré však v konečnom dôsledku zostali nevyužité, či prózy Čepiec K. Kucbelovej, ktorá sa odohráva v obci Šumiac, sa však v súčasnej domácej spisbe folklorizmus nesprítomňuje v podobe „ducha“ konkrétneho regiónu, histórie či atmosféry presne vymedzenej oblasti.
V tomto je najnovšia próza Jána Púčeka posunom vo všeobecnejšom skúmaní a rozvíjaní tejto tendencie. Už samotný názov predznamenáva orientáciu na oblasť (Malých) Karpát, pričom „autenticitu“ výpovede autor deklaruje jednak vlastnou „hmlovinou detstva“ (s. 9), z ktorej sa vynárajú jeho spomienky, emócie a väzby k priestoru, ako aj trojročným obdobím života stráveným v okolí Trstína, no najmä detailným záujmom o ľudí (a ich príbehy), lesy, archívy i knižnice tohto priestoru. Dojem beletrizovaného cestopisu či skôr zápisníka vytrvalého chodca dotvára aj spolupráca s výtvarníčkou Kristínou Mičovou, ktorá do textu dodala a upravila preň dobové fotografie. Na rozdiel od vyššie spomenutých autoriek však s atmosférou nepracuje ako novodobý naturista, nesnaží sa krajinu mýtizovať, umiestňovať do bezčasia. Púčekovo písanie by sa, azda trocha nadnesene, skôr dalo prirovnať ku skupine autorov, ktorých O. Čepan nazval básnikmi sujetu. Viaceré zápisky by sme totiž mohli čítať ako reflexívnu (mini)esej, pomôžem si aj Čepanovým spojením imagívno-intelektuálny realizmus.
Púčekovým protagonistom je, nielen v tejto knihe, intelektuál 21. storočia, s hodnotami a skúsenosťami mestského svetoobčana, no zároveň ide o nezriedka až (vedome) naivne pôsobiaceho človeka, z ktorého uvažovania a konania môže mať čitateľ pocit, že sa narodil v nesprávnej dobe. Preto sa mu stane, že sa zasníva, fabuluje príbehy ľudí, ktorých nikdy nestretol či si (ako mnoho z nás) občas predstavuje, že by sa (v Karpatoch) dal „veru viesť intenzívny pustovnícky život. Každý pracovný deň od deviatej do piatej s hodinovou prestávkou na obed. Alebo len na pol úväzku. Čítať si a myslieť na pustovníkov v lesoch a jaskyniach, na pustovníkov v sklenených open-spaceoch a posilňovniach.“ (s. 37) V knihe Karpaty! je to navyše (nadšený) chodec, pútnik, pozorovateľ, výskumník, čitateľ (poézie), amatérsky historik, kartograf, milovník umenia, ktorého text môže predovšetkým po formálnej stránke pripomínať až cestopisy slovenských romantikov. To súvisí s neochvejnou snahou protagonistu hľadať pokoj a krásu, resp. ak absentujú a sú z objektívnych i subjektívnych príčin nedosiahnuteľné („Nemôžeš odtiaľto odísť. A nemôžeš tu ani zostať“, s. 212), poukazovať na problémové javy aj v globálnejšom meradle, v tomto prípade je ich zrkadlom história Karpát. Následkom toho však je, že autor najmä v pointe skĺzne k pátosu, striedanie rozprávačských perspektív a rôznych typov výpovede (reflexívne zápisky z prechádzok, rodinné spomienky, „poviedky“, „archívy“) spôsobuje, že text pôsobí pri súvislom čítaní nesúrodo. Napriek deklarovanej snahe o zjednotenie je zjavné, že texty vznikali dlhodobejšie a s rôznym účelom.
Pri knihe Karpaty! si jej modelový (mestský) čitateľ povzdychne a povie, že je krásna. Dokáže vyvolať rozcítenie, „príbehy“ zároveň smerujú k „väčšiemu“ odkazu, autor poukazuje predovšetkým na pocit vozvýšenosti súčasníka vo vzťahu k prírode, objavia sa odkazy na ekologické problémy, napr. odlesňovanie, viac či menej implicitne sa pracuje aj s témou návratnosti vojny či izolácie. Záľuba v tradícii, prírodnom svete, „ľudovej obyčajnosti“ v jej problémovej, ale aj zjednodušenej, stereotypnej a idylizovanej podobe je v Púčekovej tvorbe prítomná dlhšie. V najnovšej knihe autor vytvára individuálny obraz regiónu, ktorý je na jednej strane podložený konkrétnymi údajmi, na druhej, prevažujúcej, je výsostne subjektívny. Oproti predošlému Medu pamäti, ktorého problémom bol morlizmus, sú Karpaty! presvedčivejšie. Ak sa však pútnik Púček autorsky vyberá cestou textu na pomedzí vecného a umeleckého, je zatiaľ na pol ceste.
