Vyhľadávanie
Levoča, Modrý Peter 2004
Známy rozhlasový autor a spisovateľ Ján Milčák vstúpil do súčasného diania v literatúre pre deti novou knižkou pre deti mladšieho školského veku Zuzanka a pán Odilo.
Je to fantazijný príbeh dievčatka, ktoré si dlhé chvíle choroby kráti prostredníctvom mobilného telefónu. Mobil – zelený pavúčik, ako ho nazýva – sa jej stáva prostriedkom komunikácie s okolitým svetom, východiskom z nudy a osamelosti. Spočiatku ho využíva na permanentné obliehanie mamy, ktorú zahŕňa rôznymi osobnými želaniami, pritvrdenými osvedčenou replikou: „Asi sa rozplačem.“ Nestretávajú sa však so Zuzankiným očakávaním. Napokon to vzdá. Nie je to len preto, že mamička si vypne telefón, ale najmä preto, lebo do jej osamelosti vstúpi telefónny mužíček pán Odilo, s ktorým sa dá pekne a zaujímavo zhovárať. Spoločne vypátrajú lietajúcu rybu Madlenku zo Splitu, zoznámia sa s kúzelníkom Hókusom Pókusom a s chlapcom, ktorý si z bytu urobil more, pretože nevedel zastaviť vodu v kúpeľni. Vo fantazijnej rovine príbehu sa zreteľne črtajú konkrétne väzby na realitu. Dieťa zamknuté v byte je vydané napospas rôznym situáciám, ktoré sa preň môžu stať neriešiteľným, a preto nebezpečným problémom. Ani telefón v tomto prípade nie je spoľahlivým spoločníkom. Pri pokuse o komunikáciu s reálnou „dospeláckou“ pomocou, sa dievčatko dovolá všade, len nie na miesto určenia. Aj toto gesto poukazuje na poruchy ľudskej komunikácie a jej zlyhania v krízových situáciách. V rozprávkovom prípade nastupuje rozprávkové riešenie: pán Odilo sa vydá za chlapcom v zatopenom byte na motýľovi a Zuzanka na svojej nadýchanej bruchatej perine. Po dramatickom zápase s rozbúrenými vlnami odstránia povodeň pomocou pijavého papiera. Medzi Zuzankou a zachráneným Jurajom prebehne niekoľko dialógov, ktoré vo svojej podstate pripomínajú detské napodobňovanie dospeláckych replík alebo ich neadekvátnu implantáciu do detského sveta. Napríklad Juraj hovorí Zuzanke o Rómeovi a Júlii ako o príbehu, ktorý mu večer rozprávajú rodičia namiesto rozprávky na dobrú noc. Alebo Zuzankina replika: „Zabudla som mamičke oznámiť, že príde o dcéru“, vyznieva v kontexte detského dialógu tiež ako odpočúvaný implantát. Autor obrazne, detským videním sveta, pracuje s mobilovou pojmológiou (mobil – zelený pavúčik, obsadzovací signál pí, pí, pí – kuriatka a pod.). Vytvára slovné hry, prešmyčky (Mladenka-Madlenka) a novotvary, významové frazeologické zvraty používa v nových kontextoch, čím vytvára čitateľsky príťažlivé prostredie. Atmosférou a poslaním mi Milčákova rozprávka evokuje autorskú rozprávku Zlaty Solivajsovej Svietnik s holubičkou. Autori vychádzajú z priestorovo aj emocionálne úzkeho a obmedzeného prostredia postele v detskej izbe s chorým dievčatkom. Na rozdiel od svietnika s holubičkou v Solivajsovej rozprávke vstupujú do Milčákovho kontextu súčasné rekvizity s transparentnejším komunikačným významom. Spoločný menovateľ oboch rozprávok zostáva: je v sile predstavivosti, obrazotvornosti a fantázie, ktorá človeka dokáže preniesť za hranice jeho prvoplánovej fyzickej spôsobilosti.
Poetická rozprávka s plnovýznamovým reálnym kontextom hovorí o potrebe hodnotnej, citovo nasýtenej ľudskej komunikácie, o prekonávaní ľahostajnosti a odosobnenia v medziľudských vzťahoch a o sile a moci detskej fantázie. S vnútorným espritom knihy korešpondujú aj nekonvenčné ilustrácie Mareka Ormandíka, ktorý posilnil jej dynamiku, ľahkosť a spontánnu komunikáciu s detským čitateľom.
Ľubica Kepštová
