Vyhľadávanie
Ilona Wiśniewska: Biele
Preklad: Slavomír Bachura
Žilina: Absynt, 2021
Autorka knihy Biele Ilona Wiśniewska približuje čitateľovi jedinečný zážitok zo života na ostrove Špicbergy. Najsevernejšie ľudské sídlo na svete paradoxne hostí prisťahovalcov, ktorí si život v chlade vybrali, z takmer päťdesiatich krajín sveta. Wiśniewska vykresľuje biely kraj tak presne a živo, až máte chvíľu pocit, že aj pred vaším oknom sa prechádza mláďa ľadového medveďa, čakajúce na margarín.
Vydavatelia Absyntu pozývajú čitateľa pustiť sa do knihy takto: „... mnohé absyntovky sa odohrávajú na miestach, o ktorých si v prvom momente povieš: Tak tu sa naozaj nedá žiť. (...) A predsa sú ľudské stopy všade – dokonca aj vo večne zamrznutej zemi ďalekého severu.“
Priemerná letná teplota na Špicbergoch nedosahuje viac ako šesť stupňov. Obyvateľov čaká polárny deň, ktorý prináša večný nepokoj, alebo polárna noc, keď v nekonečnej tme človek až hibernuje. Medzi tým pár chvíľ modrého svetla. V hlavnom meste Longyearbyen nenájdete ani jeden strom a milovníci mačiek by sa mohli uspokojiť jedine s polárnymi líškami. Napriek tomu súostrovie Svalbard láka migrantov aj turistov na výletných lodiach. Špicbergy majú v sebe určitú mágiu a príťažlivosť. Po prečítaní knihy Biele budete mať chuť kupovať letenky na sever aj vy.
„Vedela som, že musím ísť na sever, a Longyearbyen, najväčšia osada na ostrove, ležal tak ďaleko, ako to len bolo možné. (...) Okamžite som spoznala Birgera Amundsena – šéfredaktora miestnych novín. Povedal, že sa sem prvýkrát priplavil pred takmer štyridsiatimi rokmi a odvtedy vie, že jeho miesto na zemi je tu. Takisto povedal, že niečo na tých polárnych oblastiach je, lebo ostávajú hlboko v človeku.“ (s. 11)
Obývateľné miesta súostrovia Svalbard sú roztrúsené ako príbehy ľudí odtiaľ. Počas dní, keď aj o polnoci svieti slnko, stretáva autorka Katju z Berlína, Patriciu z Argentíny či Silviu zo Švajčiarska. Jedna je pamiatkarka, druhá historička, tretia pediatrička. Marcela prichádza do Škandinávie, lebo počula, že sú tam pekní chlapci. „Tu sa priateľstvá začínajú tak rýchlo, ako sa aj končia, lebo skôr či neskôr aj tak všetci odídu.“ (s. 21)
Jedným z najdojímavejších momentov knihy je príbeh Birgera, ktorý sa počas pobytu v hytte, malej chatke na vzdialenom mieste, stretne so strateným medvieďaťom. Dva týždne sa ho snaží udržať nažive jedlom zo svojich zásob, hoci vie, že zimu bez matky neprežije. Pomenuje ho Bamsetassen – Macko, ktorý kráča potichu. Vzťah medzi ním a zvieraťom je taký silný, až si Birger pri odchode z hytty navráva, že Bamsetassena určite prichýli nejaká medvedica.
Čítať Biele na začiatku leta v Bratislave, keď sa v bytovkách pomaly nedá dýchať, je bizarný zážitok. O to väčšmi si uvedomíte silu autorkinho rozprávania. Teplo vám zrazu vôbec neprekáža, spoľahlivo sa schladíte medzi riadkami knihy. Biele je prvou knihou z ľadovej trilógie Ilony Wiśniewskej. Po jej prečítaní sa už môžeme iba tešiť na príbehy z Nórska a Grónska.
