Vyhľadávanie
„Sadnite si. Lepší podnik ste si vybrať nemohli. Dejú sa tu zázraky, aj keď na prvý pohľad vyzerá zúbožene. Život ho vytrestal. Vítam vás v bare Na úrovni“ (s. 7). Takto sugestívne, až apelatívne nás oslovuje rozprávač v prvej poviedke Vitajte v bare Na úrovni z Vadasovej najnovšej knihy Zlá štvrť. My sa spolu s ním ocitneme v jednej z najlepších krčiem v Akwe, kde si štamgasti, nie hocijakí, často tiež veľkí páni, „bežne objednávali celé fľaše whisky, a nie bársakej, ale fajnovej z dovozu“ (tamže). Sadneme si, dáme si pivo, palmové víno alebo rum, prípadne jedno i druhé, potom ďalšiu a ďalšiu rundu, pozeráme na dno pohárikov, no tiež sa obzeráme okolo seba, všimneme si, ako chlapi „pľaskajú po zadku“ (s. 9) ešte celkom peknú čašníčku Etelu, počúvame buchot dverí, štrnganie fliaš, kroky i reči zákazníkov, až naraz zaznie čarovný saxofón slávneho Manu Dibanga. S pribúdajúcimi pohár(ik)mi prestáva okolo nás jestvovať reálny svet; hodiny, dni aj roky miznú, „žiaden čas neexistuje“, „minulosť neexistuje, ani detstvo, o ktorom sa vám sníva, ani včerajšok. Sú to len obrázky, ktoré sme si možno iba vymysleli. Všetko je zabudnuté. Môžete sa len hádať, že to tak nebolo. Budúcnosť? To sú len plány, ktoré nevyjdú. Existuje iba teraz. Čo vám zostáva? Dáte si pivo. Aj ja si dám a k tomu rum“ (s. 9). Telo i hlava sa nám uvoľňuje, zabúdame na hranice medzi realitou a snom, prestaneme sa ponáhľať, lebo „čas nikam nesmeruje. (...) všetko je schované niekde za dverami“ (s. 10), ktoré zatiaľ nemožno otvoriť.
Aj v tejto Vadasovej „africkej“ zbierke próz, podobne ako v jeho predošlých knihách z exotického kontinentu (Liečiteľ z r. 2006, cena Anasoft litera; Čierne na čiernom z r. 2013 či Rozprávky z čiernej Afriky z r. 2004) sa ocitáme vo svete, v ktorom platia iné pravidlá ako v tom našom; kde sa stierajú hranice medzi živými a mŕtvymi, racionálnym a iracionálnym, fiktívnym a reálnym. Zázračnosť aj v Zlej štvrti súvisí s prostredím, v ktorom postavy veria kúzlam, liečiteľom či v duchov zo záhrobia, zároveň je však v tejto Vadasovej knihe prelínanie vymyslených a skutočných príbehov podmienené typom rozprávača. Ten sám nevie a ani nechce rozlišovať, čo a komu sa reálne stalo: „Poviem vám zatiaľ príbeh. Nie, bude to jeden príbeh a zároveň množstvo príbehov. Žiaden z nich sa nemohol odohrať samostatne. (...) Všetci pod plechovou strechou sú moja rodina. Počúvam ich rozprávanie a cítim, že tie príbehy sú moje, že som ich sám prežil. I ja rozprávam a neviem, ktoré zážitky sú vlastne moje a ktoré poznám od nich. Jeden príbeh znamená veľa príbehov. Každého som sa dotkol a zmenil ma rovnako, ako som ho menil ja sám. Ktorý z tých príbehov je naozaj môj?“ (s. 13 – 14). Nie je pritom dôležité, či rozprávač fabuluje pod vplyvom alkoholu, hoci sám priznáva, že ním bojuje proti svojim démonom: „V hlave mám totiž ďalších dvoch Mbomov a mnoho menších, ale nebezpečných postavičiek, ktoré sa so mnou hádajú a znervózňujú ma. Preto si pravidelne musím vypiť. Postavičky sa upokoja po pár litroch palmového vína“ (s. 34). Narátor totiž aj premyslene mlčí, má „zakázané hovoriť“ o bratovi, „ktorý to mal v hlave pomotané“ (s. 15), takisto ako o mŕtvej, nepoznanej mame či o dedovi, ktorý si okrem pitia zvykol i na Rohypnol. Skutočnosť, ktorú Vadas stvárňuje, nie je vôbec ružová (naopak, po uliciach pobehujú potkany, všade sú odpadky a vzťahy tiež nie sú ideálne), a tak sa ani my nepotrebujeme dozvedieť „pravdu“, radšej si domýšľame príbehy a zostávame v irealite. Rozprávačom viacerých próz je Mboma (had), chlapec či muž, ktorý vie počúvať iných a zapisuje si všetko, na čo si spomenie. Jeho sny, predstavy a príhody splývajú s historkami iných ľudí, až máme pocit, že znovu čítame Vadasov „malý román“, v ktorom sú jednotlivé prózy spojené nielen rozprávačom, ale tiež atmosférou či príbehmi, aké mohla zažiť ktorákoľvek postava. Vadas už v Liečiteľovi využíval rôzne naračné formy, priamy rozprávač i tu plynule prechádzal do alternatívnych svetov, hoci omámený kúzlom džudžu, pod ktorého vplyvom zabudol na realitu a začal snívať. Džudžu pôsobí aj v Zlej štvrti, keď sa napríklad žena z poviedky V sude premení na hada a udusí svojho muža i mladú predavačku. V Zlej štvrti však rozprávač prestupuje z poviedky do poviedky a uvedomuje si svojich poslucháčov – neustále sa na nich obracia, pripomína sa, zdôrazňuje svoje „právomoci“: „Mohol by som o tom rozprávať celé hodiny, ale nepatrí sa to. Nechcete to počuť. Koniec sveta je blízko, ale v týchto posledných chvíľach bude lepšie, ak si spoločne len tak pokojne vypijeme“ (s. 133). Okrem magickosti príbehov sa tak do Vadasovej knihy dostáva sebareferenčnosť, odkazovanie na proces hovorenia či (hoci postmoderného) zapisovania, textovania.
A predsa, Vadasova najnovšia kniha stojí a padá na zázrakoch. Akokoľvek radi sa premiestňujeme do sveta, ktorého súčasťou sú iracionálne javy, predsa ich nemožno kumulovať donekonečna, aj ony sa zunujú. Vadas zachytáva okamihy, v ktorých sa zastaví či posunie nielen čas, ale tiež rozum človeka. Jeho postavy stretávajú tajomné osoby (i zo záhrobia); stará žena sa zmení na krásne dievča a muž, ktorý jej podľahne, sa o dva dni vráti osivený, ale všetci mu závidia prežitú lásku; v rieke sa zrazu objaví dvadsať dievčat, bubnujúcich o hladinu; starena lieči posadnutého tak, že mu rozbije vajce o hlavu a umyje ho v potoku; inde kúzlo funguje, keď postava vydrží v sude s dažďovou vodou až do rána; žena má namiesto hlavy bandasku; muž stretne bludičku a presunie sa do minulosti atď. Z týchto nevšedných motívov však Vadas nie vždy vytvára, tak ako vo svojich predošlých knihách, vypointované príbehy, v niektorých prózach len načrtne atmosféru či pôsobivý obraz. Vadasove texty oscilujú nielen medzi realitou a fantáziou, výrazné, nie však vždy funkčné prechody vidno i v jazyku, v prelínaní nocionálnych a expresívnych slov: „Keď pôjdete do uličky, kde sa serie, na stene nájdete fotografie, je na nich aj minister školstva, hlavný poradca ministra turizmu, aj plukovník Niat, (...) každý z nich sa tu nadlábol“ (s. 11).
Na najnovšej knihe Marka Vadasa nás azda najviac prekvapí jej obálka – oproti predchádzajúcim, prevažne „čiernym“ knihám tematizujúcim africké prostredie svieti Zlá štvrť výraznými, ružovo-zelenými farbami, podobne kombinované je písmo vyklonené zo „štandardu“ textov pre dospelých. Ilustrátorka Daniela Olejníková prostredníctvom viacerých originálnych variantov obálky vystihla exotickú atmosféru Vadasových textov. A hoci je väčšina viet v Zlej štvrti napísaná dobre, chýba v nich iskra ilustrácií – akoby sa tu na rozdiel od nich nič oproti predošlým knihám nezmenilo. Repetíciou motívov (najmä zázrakov, takých výrazných oproti každodennosti, že ich nemožno natoľko opakovať), magických či strašidelných prvkov, šokujúcich detailov (pars pro toto rozrezanie mŕtvej ženy v próze Žena dvoch mužov), neustálym kontaktovaním poslucháčov už Vadas nedosiahol efekt Liečiteľa. S pribúdajúcimi stranami čítame čím ďalej, tým menej zaujato: na jednej strane sa v Zlej štvrti cítime ako doma, v dôverne známom prostredí, na strane druhej sa nám po dôkladnom rozhliadnutí môže stať, že pomaly zaspíme, a to nie pod vplyvom palmového vína...
