Vyhľadávanie
Myšlienky filozofa slobody
Nikolaj Alexandrovič Berďajev: Sebapoznanie. Pokus o filozofickú autobiografiu
Bratislava, Vydavateľstvo Agora 2005
Preklad a doslov Ján Komorovský
Sebapoznanie napísal ruský filozof, známy kresťanský existencialista a personalista, Nikolaj Alexandrovič Berďajev na sklonku svojho života. Na lektúru tejto spovednej sebaanalýzy, ktorá je zároveň akoby sumarizáciou celej berďajevovskej mysliteľskej a filozofickej činnosti, sa môžu tešiť najmä tí, čo mali zážitok z čítania vyznaní a spovedí iných známych postáv európskych dejín: Augustína Aurélia, J. J. Rousseaua, A. Gida, L. Tolstého, J. W. Goetheho a ďalších. Lebo v niečom Sebapoznanie naozaj pripomína všetky tieto skvosty „spovednej“ literatúry. Aj náš autor prezradí na seba všeličo, čo vyplýva z jeho aristokratickej prchkosti i panovačnosti, i svoje občasné zlyhania, ale napriek všetkému a možno aj proti svojej vôli: opája sa sám sebou.
Po prečítaní knihy uznáme autorovi jeho búrliváctvo, na ktorom si aj sám toľko zakladá. Ostáva romantickým hrdinom individuálnej vzbury dokonca aj vtedy, keď sa už celkom etabloval ako kresťansky uvažujúci filozof. Jeho romantické buričstvo sa spájalo pritom veľmi významne s existencializmom. Pod vplyvom Dostojevského chápal človeka v jeho medzných situáciách, v stave ustavičného ohrozenia i tragického pocitu života. Preto v Sebapoznaní tak často počujeme hlasy hrdinov Dostojevského románov, preto tak často v pozadí buráca hlas Veľkého inkvizítora. Ozýva sa však nielen Dostojevskij, ale aj Kierkegaard, Nietzsche, Dickens, Ibsen, Shakespeare, Goethe.
Nikolaj A. Berďajev prešiel mimoriadne zložitým názorovým vývojom. Veď kto zažil také ohňové krsty ako on na ceste od marxizmu ku kresťanstvu. Jeho vzťahy s oficiálnou pravoslávnou cirkvou však boli do konca skôr napäté a polemické. Hoci Berďajeva za profesora vymenovala v roku 1920 sovietska vláda, už o dva roky ho ako nepriateľa štátu a režimu vypovedá za hranice, keď už predtým si vyskúšal vyhnanstvo na severe Ruska. Za hranicami Ruska pôsobí v Berlíne, neskôr v Paríži, kde sa jeho záujem vyvíja od analýzy kultúry a inteligencie k problémom tvorby a k filozofii dejín. V Rusku vidí fantastickú krajinu hľadačov pravdy i Boha, kde „dokonca aj ateizmus je náboženský“. No dovolí si kritizovať i vtedajšiu ruskú emigráciu, ktorá nemala „nijaké duchovné záujmy“.
Zdá sa, že si v tejto knihe neprídu na svoje tí, čo očakávajú od filozofickej knihy postupné a sústavné rozvíjanie filozofických koncepcií a konceptov. Berďajevova filozofia je, ako aj sám hovorí, skôr intuistická a aforistická. Zameranie jeho filozofovania nie je vedecké, skôr akési profetické a eschatologické. Je tu však všeličo zaujímavé na vypísanie (keď už hovoríme o aforistickom) aj o „boji“ proti 19. storočiu či proti romantizmu („nič nie je neurčitejšie ako slovo romantizmus“), o clivote (v tom aj o clivote sexu), o erose (neuveriteľne konzervatívne), o čase („čas je v človeku a nie človek v čase“), najmä však o slobode, ktorú chápal celkom ináč ako Hegel (nie je to poznaná nevyhnutnosť). Vie, že sloboda spôsobuje utrpenie, kým zrieknutie sa slobody utrpenie zmenšuje. Naozaj platí, že sa vedel vžiť do tolstojizmu, budhizmu, do kantovstva, marxizmu, nietzscheizmu, tomizmu, do nemeckej mystiky, do náboženskej ortodoxie, ale s ničím nesplynul. Sám o sebe hovorí, že nemal nasledovníkov, iba ak ctiteľov.
Aj táto kniha potvrdzuje, že je to individuálny a individualistický (kresťanský) mysliteľ, mohli by sme dokonca povedať: je to extrémny personalista. Národ, štát, rodina, verejnosť, sociálny kolektív – to všetko je preňho druhotné, druhoradé, dokonca iluzórne, možno aj zlé v porovnaní s neopakovateľným individuálnym osudom každej ľudskej osobnosti. Berďajev rozvinul v sebe eschatologické cítenie, rozhodne však nie je za „pomstivú eschatológiu“. Na niektorých miestach – napríklad v súvislosti s konceptom pekla – hovorí dokonca o prvkoch náboženského sadizmu, o dogmatizovaní starovekých sadistických inštinktov v človeku. Pripomína pritom, že najväčších falšovaní pravdy sa dopúšťali práve ortodoxie.
Hovorí na viacerých miestach aj o nacionalizme (osobitne o ruskom), no nie je iba proti nemu, je aj proti etatizmu, prílišnému vkladaniu sa štátu do osudov občanov, klerikalizmu a kolektivizmu. „Nepoznám nič banálnejšie než je nacionalistický svetonázor“ – vyznáva sa, ako ho všade v Európe odpudzoval a rozčuľoval nacionalizmus. Podľa jeho skúsenosti mnohé národy majú sklon vyvyšovať sa, takmer všetky si pripisujú ústredný význam. Ešte horšie ako chvastúnstvo je však nenávisť k iným, najmä susedom: „Mám naozajstný odpor k nacionalizmu, ktorý je nielen nemorálny, ale aj hlúpy a smiešny, takisto ako individuálny egocentrizmus“.
Pre Berďajeva je dôležitý, ak nie ústredný, pojem slobody. Naozaj viedol boj za slobodu, za slobodu ducha, za slobodu myslenia, nepremeškal ani jednu príležitosť protestovať proti tým, čo sa dopúšťali násilia na myslení a svedomí a využíva ju aj v Sebapoznaní. „Obrovská masa ľudí nemá rada slobodu a nevyhľadáva ju. Revolučné masy neobľubujú slobodu“ – hovorí Berďajev a ako človek, ktorý bol pri zrode sovietskeho štátu, vie, o čom hovorí. Nezavádza ani tam, kde hovorí, že jeho stálym cieľom nie je harmónia, ani poriadok, ale rozlet a extáza. Základom jeho filozofie i chápania sveta je sloboda, osobnosť a tvorba. Oprávnene ho nazývajú filozofom slobody, lebo jeho eminentným záujmom bolo oslobodiť sa od „organizovaného mechanického kolektivizmu“ v prospech tvorivej slobody, kde by podľa jeho želania náboženské, sociálne a politické vzťahy povyšovali ľudskú osobnosť.
Preklad tejto Berďajevovej monografie je dielom Jána Komorovského, ktorý všetky úskalia zvládol majstrovsky. Niektorých čitateľov môže vyrušovať častý výskyt slov skomolenina a skomolený v texte, a to aj v tých prípadoch a spojeniach, keby sa hodili možno iné synonymá, napr. deformácia, (z)deformovaný, skreslený, pokrivený, neprirodzený. Jedným z najčastejších adjektív je tu slovo mučivý, ktoré v slovenčine nemáva takú vysokú frekvenciu ako v ruštine. Dobre však vystihuje bázu a „atmosféru“ Berďajevovej filozofie.
Slavomír Ondrejovič
