Divadelný ústav v Bratislave v rámci svojej edície Svetová dráma – antológie vydal skvost svetovej dramatickej tvorby. V preklade Martiny Borodovčákovej a v prebásnení Ľubomíra Feldeka máme konečne možnosť čítať, študovať, analyzovať, interpretovať či inscenovať päť hier od najvýznamnejšieho starovekého rímskeho dramatika Lucia Annaeusa Senecu, a to Agamemnón, Oidipus, Faidra, Médeia, Trójanky.
Nemusíme teda už siahať napríklad po dvoch prekladoch jeho hier Faidra a Thyestes v českom jazyku od Evy Stehlíkovej či iných cudzojazyčných prekladoch. V antológii síce chýbajú ešte hry Thyestes, Feničanky, Šialený Herkules a Octavia, i keď pri posledných dvoch sa spochybňuje Senecovo autorstvo, ale slovenská divadelná kultúra má konečne možnosť spoznať dramatika, ktorého hry sú nielen výrazom stoicizmu, ale aj zachytením „ovzdušia“ vládnutia rímskych vladárov.
Výnimočný prekladateľský i edičný počin
Skúsenosť prekladateľky hier Martiny Borodovčákovej so starovekými gréckymi a rímskymi textami je aj napriek mladému veku už pomerne hlboká, a podobne veľká je i jej jazyková pripravenosť. Ako absolventka klasickej filológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave ovláda starovekú i novovekú gréčtinu, latinčinu, angličtinu a ďalšie svetové jazyky. Má za sebou tiež monografiu o inom starovekom dramatikovi – Sofoklovi, ktorý, obdobne ako Seneca, zásadne ovplyvnil aj novodobé divadelné myslenie, štúdie na tému prekladov starovekých hier a v neposlednom rade vysokoškolské záverečné práce. V nich si vždy pripravila pôdu pre ich knižné spracovanie – diplomovou prácou na FiF UK hlavne na monografiu Sofokles a diplomovou prácou na VŠMU na knižné reflexie Senecu. (Jej zápal pre divadlo ju priviedol nielen k starovekým dramatikom, ale aj k životnému rozhodnutiu prehĺbiť svoje znalosti z oblasti divadelného umenia na VŠMU v Bratislave.) Treba dúfať, že v najbližšej dobe vydá aj monografiu, ktorá sa bude samostatne venovať iba Senecovi a pripraví i preklady (podklady na prebásnenie) zvyšných jeho hier.
Vydanie hier je editorsky dôsledne pripravené, i keď chýba odôvodnenie, prečo si prekladateľka vybrala na preklad práve zvolený výber. Úvod obsahuje dve štúdie Martiny Borodovčákovej, v ktorých nás oboznamuje so Senecom filozofom a dramatikom i z pohľadu doby, v ktorej žil a štúdiu Ľubomíra Feldeka o peripetiách prekladu. Záver patrí kalendáriu Senecovho života, použitej literatúre, zásadám prepisu mien a zemepisných názvov, mennému a zemepisnému registru. Borodovčáková sa precízne venovala aj významovej jasnosti hier. Keďže spolu s Feldekom zvolili pre čitateľa náročnejšiu cestu, a to preklad, v ktorom budú zachované starorímske kontexty v čo najvyššej miere, súčasťou každej hry je bohatý poznámkový aparát. Vysvetľujú sa v ňom pojmy, ktoré sú už dnes pre bežného čitateľa menej známe či znalosť ich obsahu patrí iba špecialistom. Texty hier sú tak čítavejšie a aj vďaka pripojeným štúdiám poskytujú dostatočný kľúč k pochopeniu ich zmyslu. K pozitívam vydania patrí aj jeho grafický dizajn. Základom farebnosti je decentná modrá v dvoch odtieňoch, ktoré nájdeme na obálke pevnej väzby, v názvoch dramatických postáv, v predeloch medzi hrami či inde. Formát vydania je síce vyšší, ako býva zvyčajne, vzhľadom na bohatý poznámkový aparát pod hlavnými textami však poskytuje hladké čítanie.
Senecova teória dramatického afektu
O dôležitosti prekladu Senecových hier sa mnoho dozvedáme z oboch Bodorovčákovej štúdií. Upozorňuje na veľmi veľa aspektov, ktoré sú podstatné: prepojenie s už spomínanou filozofiou stoicizmu, na jeho osobitú prácu s vášňami a hlavne s hnevom, ktoré ho najvýraznejšie odlišujú od spôsobu spracovania tém hier starogréckymi dramatikmi, na nejasnosť datovania či autorstva, čo hovorí zasa o problémoch recepcie historických divadelných poetík ako takých a tak ďalej. Vzhľadom na možnosť publikovať iba menší rozsah i základných informácií, nebol priestor dôslednejšie poukázať napríklad na paralely v spracovaní tém hier rôznymi dramatikmi či na analýzu Senecovho rukopisu v prepojení na dobovú inscenačnú prax, aj keď nie je dokázané, že jeho hry boli inscenované. Za najvýznamnejšiu časť štúdií možno považovať tie, v ktorých sa autorka zaoberá jeho teóriou drámy ako teóriou dramatického afektu – teóriou postavenou na hneve hlavných postáv. Ide totiž o „vášeň“, ktorá nemohla byť hlavnou „emóciou“ nielen v starovekom Grécku, ale napríklad aj v starovekej Indii, ktorá sa taktiež – podobne ako Seneca či starorímske divadlo – inšpirovala starovekým gréckym divadlom. Staroindická teória drámy (ide o takzvanú „teóriu rasy“, t. j. citového účinku) prikazovala, aby sa žiadna inscenácia či dramatický text nekončili hnevlivou „rasou“, pretože majú končiť radostnejšími a optimistickejšími „rasami“ ako napríklad láska, veselosť či statočnosť. Senecova dramatika je úmyselne iná – ako stoik nám tento „krvavý“ dramatik zobrazením negatívnych vášní a ich dôsledkov ukazuje, kam negatívny postoj k životu vedie.
Dagmar Inštitorisová
