Vyhľadávanie
Ivanka pri Dunaji, F. R. & G. 2011
Kniha je postavená na princípoch, ktoré sa tiahnu všetkými dvadsiatimi poviedkami. V textoch si môžeme všimnúť zvláštnu konštrukciu odsekov (pripomínajú básnické strofy) a viet s pomerne vysokou metaforickosťou i rytmom, čo posúva prózy na hranicu poézie. Keď k tomu prirátame takmer úplnú absenciu deja vo väčšine poviedok, môžeme povedať, že ide o básne v próze s vnútornou napínavosťou a pútavosťou. Tie jemné, náznakovité príbehy majú občas nepredvídaný, ohromujúci záver, čo je nesporne zaujímavý postup. Štýl evokuje rýchly pochod myšlienok rozprávača pri niekedy reportážnom zachytávaní skutočnosti alebo pri návale spomienok, ktoré sú vyvolané detailnosťou a fotografi ckým vnímaním sveta. Postavy majú málokedy svoje meno, vždy je to niekto, komu rozprávač hovorí alebo o kom hovorí. V prózach nájdeme v podstate všetky druhy rozprávača, niekedy veľmi dômyselne striedané. Narátor, najmä ten vševediaci, stojí na strane „svojich“ postáv, prežíva s nimi nepríjemnosti, traumy, ale aj stavy radosti a spokojnosti. Ja-rozprávač rieši svoje osobné problémy cez spomienky na niečo minulé (spravidla pozitívne), robí paralelu s prítomnosťou (spravidla negatívnou). Minulosť je konfrontovaná so súčasnosťou cez generácie, cez zvláštne, vychýlené vzťahy medzi ľuďmi, cez osobitú podobu dospievania, či obraz človeka v depresii. Sú to texty nostalgické, pesimistické, odhaľujú skryté myšlienkové pochody a pocity hrdinov. Na spomínanie slúžia autorke rôzne kompozičné postupy a motívy. Najčastejšie sú to motívy prírody a motív behu ako symbolu času: „Nedokázala rozoznať, kde sa končí ona a kde sa začína priestor...“ Človek je v zajatí predstáv – vševediaci rozprávač vsugerúva protagonistovi postoje a pocity a to vytvára priam mátožnosť, zdanie sna či pomätenosti, keď sa spomienky prepletajú a postava sa rozpamätúva. Reálne sa v predstavách rýchlo mení na ireálne s alegóriami, podobenstvami, symbolmi a príbeh je len tušený. „Nedokončené“ príbehy čitateľa priťahujú – mystické a čarodejné sa odrazu môže zmeniť na veľmi reálne. Čitateľ spolu s rozprávačom objavuje to základné, čo tvorí vizuálny svet, čo v ňom znepokojuje, znervózňuje a bolí. Autorka siaha v asociáciách a spomienkach pri dotyku s krajinou k podstatám: voda, piesok, zemitosť, chvála farieb nie samoúčelná, ale ako charakteristika ľudskej povahy, doby, umeleckého diela. Krása je v kontraste so špatnosťou aj s naturalistickými výjavmi, ktoré sú spolu s nepríjemnými témami podané distingvovane a o to účinnejšie. Všedné veci a javy sú často v popredí, ale základné je to, čo je vzadu (človek, jeho život i pominuteľnosť): „Všetko je prechodné. Každá udalosť i možnosť. Len si tak prefrčí. Z neznáma do neznáma.“ Vášovej úvahy pripomínajú defi nície alebo ide o formu otázok: o večnosti, o rozume, duši a tele, o povrchnom a hlbokom živote, či ako blízko, alebo ďaleko je k inému človeku, i k sebe. A čo nemožno nespomenúť vo Vášovej prózach, to sú výborné vonkajšie opisy a cez ne vnútorná charakteristika postáv, trocha irónie a napokon smutný humor a „veselý smútok“. Jednoducho: sú to silné prózy.
