Vyhľadávanie
Igor Hochel – Ladislav Čúzy – Zuzana Kákošová: Slovenská literatúra po roku 1989, Bratislava, Literárne informačné centrum 2007
Publikácia sa opiera o dlhoročnú pedagogickú prax autorov a ich sústavné hodnotenie pôvodnej literárnej tvorby od roku 1989 až na prah súčasnosti. Autori chronologicky štruktúrovanej práce pri výskume uplatňujú literárnokritické hľadisko a portrétistický prístup. Ich pozorovania sa však nesústreďujú na tvorivé rozopätie početnej generácie mladých autorov, ktorí vďaka ohromným publikačným možnostiam vstupovali do literatúry po roku 1989 dielami rozdielnych umeleckých kvalít. Skôr sa pokúšajú predstaviť hektickú literárnu situáciu v zmenených spoločenských podmienkach. Ťažisko práce je v zachytení literárneho procesu, ktorí sa spája s tvorbou spisovateľov rôznych generácií, s vydavateľskými aktivitami a preferenciami čitateľov.
Igor Hochel sa v rámci spoločnej publikácie venuje slovenskej poézii po roku 1989, charakteristickej nielen najväčším bujnením vydávaných zbierok, ale aj množstvom vplyvov a vývinových ruptúr. Jeho pohľad tvorí z uvedených dôvodov najrozsiahlejšiu časť knihy. Začína ju jasným hodnotiacim výmerom: „ťažko možno hovoriť o takých zásadných zmenách v poetike, ktoré by sme už v tejto chvíli mohli zaznamenať ako dôležitý vývinový impulz“. V interpretačných prienikoch do ponovembrovej poézie prevažujú analýzy aktuálnej literárnej tvorby autorov dnešnej staršej generácie (Z. Solivajsová, I. Kupec, M. Rúfus) a hodnotenia básnických zbierok autorov staršej strednej generácie (trnavská skupina, M. Richter, J. Zambor, A. Ondrejková, atď.). Rozsiahly priestor autor venuje aj zvláštnemu potomkovi básnického nadrealizmu I. Mojíkovi a populárnemu básnikovi a textárovi K. Peterajovi. O niečo subtílnejšie sleduje tvorbu autorov debutujúcich v 2. polovici 80. rokov a na rozhraní 80. a 90. rokov 20. storočia (K. Chmel, J. Urban, príslušníci barbarskej generácie atď.) a už len eviduje tvorbu experimentujúcich autorov nastupujúcej generácie (P. Macsovszky, P. Šulej), ktorú považuje za hodnotovo otáznu.
Ladislav Čúzy zachytil prozaickú tvorbu a ponúka syntetickejší pohľad. Slovenská próza po roku 1989 sa vyznačuje predsa typologicky kontinuálnejším vývinom. Hoci v nej sú hodnotovo produktívne diela aj grafomanské pokusy oveľa zreteľnejšie esteticky identifikovateľné, pri ich hodnotení stále prevláda opatrnícky prístup, ktorý podmieňuje fakt krátkeho časového odstupu a prebiehajúcej odbornej diskusie. Čúzy venuje primeranú pozornosť silnej prozaickej generácii autorov (R. Sloboda, P. Vilikovský, D. Mitana, D. Dušek atď.), ktorí debutovali ešte v 60. rokoch, ale svojimi súčasnými dielami naďalej vnášajú produktívne podnety. Druhý dych starších autorov prináša často lepšie ovocie ako záblesky mladých prozaikov – Čúzy si všíma najvýraznejšie osobnosti mladej prózy (P. Pišťanek, I. Kolenič, V. Pankovčín, Balla atď.), literátov, ktorí dokázali vyvolať nielen čitateľskú diskusiu, ale aj zachytiť generačné pocity, vývinové trendy a spoločenské premeny.
Zuzana Kákošová sa venovala dramatickej tvorbe po roku 1989. Sleduje podstatne skromnejšie tvorivé aktivity slovenských dramatikov, ku ktorým boli spoločensko-politické zmeny najmenej žičlivé: „Divadlá na začiatku 21. storočia, keď sú v konkurenčnom boji o diváka s inými médiami, len zriedkavo siahajú po pôvodných divadelných hrách alebo realizujú pôvodné dramatické koncepcie.“ Navzdory nebývalým publikačným možnostiam sa prakticky žiaden dramatik neuspokojí s písaním knižných drám bez predpokladu ich javiskovej realizácie. Autorka sleduje slovenskú dramatickú tvorbu kontinuálne, teda aj tvorivé výboje autorov, ktorí si vybudovali svoje postavenie už v skoršom období, ale ich dramatické a divadelné počiny sú naďalej významným fenoménom (M. Lasica, J. Satinský, S. Štepka atď.). Rozsiahly interpretačný priestor vyhradila dielam Viliama Klimáčka, ktorý je „neprehliadnuteľnou postavou“ súčasnej drámy a vytvorila viacero portrétov sľubných dramatikov (T. Horváth, S. Lavrík, P. Pavlac), ktorých tvorbu vo výraznej miere iniciovali najmä súťaže dramatických hier (Dráma, Cena Alfréda Radoka a i.).
Záverom možno spolu s autormi konštatovať, že prehodnocovanie „otvoreného obdobia našej súčasnosti ešte len začína“ a práca Slovenská literatúra po roku 1989 je cenným príspevkom v tomto procese.
Jaroslav Vlnka
