Vyhľadávanie
Ľudová slovesnosť, šíriaca sa prevažne ústnym podaním, od nepamäti zachytávala reč ako atribút národa so všetkými jeho špecifikami, vrátane tematickej stránky, v ktorej sa odrážal život a práca ľudí, ich uvažovanie a zvyky. Aj z týchto dôvodov má Zátureckého práca významnú hodnotu nielen z hľadiska folkloristiky, ale aj etnografického výskumu.
Uvedená zbierka je výsledkom jeho viac než 30-ročnej zberateľskej práce folklórneho materiálu. V súčasnosti ide už o piate vydanie tohto súborného diela, avšak len druhé vydanie v tejto podobe spolu s niekoľkými kapitolami, ktoré boli v minulosti z politických dôvodov vypustené (Boh; Viera a mravy), a so samostatným celkom Slovenské hádanky.
Prvé vydanie tohto diela sa neobišlo bez ťažkostí. Zatiaľ čo Záturecký rukopis niekoľkokrát prerábal, obohacoval ho o nové príspevky a triedil ich, Matica slovenská, inštitúcia, ktorá mala pôvodne jeho rukopis vydať, zanikla (1875). Kniha nakoniec vyšla v Prahe pod záštitou Českej akadémie až v roku 1897 a obsahovala vyše 13-tisíc prísloví vrátane ich variantov a bohatého poznámkového aparátu.
Medzi prísloviami, porekadlami a úsloviami (idiómami) je pomerne tenká hranica, ktorá najmä z hľadiska obsahu neraz splýva. Napriek tomu sa Záturecký snaží tieto frazémy v zbierke odlíšiť a rozdeliť na dve skupiny: „Hoci Slovák pod slovo porekadlo zahŕňa oboje, predsa som tieto rozdiely zachoval a k porekadlám som pripojil ešte aj úslovia. [...] Iba v niektorých kapitolách nie sú porekadlá od prísloví úplne oddelené“ (s. 738). Zbierka je usporiadaná podľa vecného obsahu do dvadsiatich tematických kapitol, rozčlenených podľa spoločného obsahu na menšie podkapitoly, celky a abecedne usporiadané heslá, pričom ústredným prvkom väčšiny z nich sa stáva človek, jeho život a svet: I. Človek, jeho vek, pohlavie, rodina a domovina – 1. Mladosť, staroba – Hrob: „Kto chce všetko vedieť, privčas ostarieva“ (s. 33). K nim sa pridružujú kapitoly o mravnosti a múdrosti, viere, jazyku a i. Pranostiky a úkazy prírody predstavujú dlhodobé skúsenosti pozorovania počasia a prírodných javov, v širšom rámci sa rovnako začleňujú k prísloviam: „Biele Vianoce, zelená Veľká noc; čierne Vianoce, biela Veľká noc“ (s. 518).
Zaujímavosťou zbierky sú príslovia, prameniace z povier (poverové príslovia), prirovnania s ustáleným obrazným významom, čitateľa upútajú tiež hlasy zvierat a vecí či frazeologizmy z detského sveta, medzi ktorými nájdeme známe rečňovanky, vinše, vyčítanky a iné: „Kvá, kvá, kvačica, čierna biela slepica; pod stolom sú drobce, kura vodu slopce“ (s. 627). V záverečnej časti sa nachádza dodatok pod názvom Boh a celok Dobré a zlé mravy, pravda a viera. Do niektorých podkapitol zaraďuje autor podľa obsahovej príbuznosti hovorové, nárečové, archaické či inak jazykovo ozvláštnené Prezývky a nadávky: „Holobriadok, holoplusk, mladý vrabec, papľuch, sopliak. (O chalanoch.)“ (s. 38, Mladosť – Staroba).
Vzhľadom na to, že ľudová slovesnosť je predovšetkým „ľudovou tvorbou“ a odovzdáva sa ústne, vzniklo týmto spôsobom množstvo variantov, ktoré Záturecký pripája k pôvodnému zneniu ustálených slovných spojení. Zväčšuje tak množstvo folklórneho materiálu, a tým sa zvyšuje aj hodnota celého diela: „Mimo očí, mimo mysle. – Pokiaľ na očiach, potiaľ na mysli. – Preč z očí, preč zo srdca. – Stratí sa z očí, vypadne zo srdca. – Zídeš mi z očí, zídeš mi z umu“ (s. 69).
Ku každej z jednotlivých kapitol je pripojený poznámkový aparát s vysvetlením určitých výrazov, historických okolností a údajov, geografických, etnografických súvislostí a ďalších javov na ozrejmenie významu konkrétnych frazeologizmov. Autor uvádza tiež paralely prísloví z nárečí a cudzích jazykov (prevažne nemčina, maďarčina, latinčina), z ktorých boli prebraté a zdomácnené, alebo sa v nich vyvinuli nezávisle od seba: „Každý je sebe najbližší.“ – lat. variant: „Prima persona ego. (Prvý som ja.)“ (s. 129; 189). Záturecký v poznámkach objasňuje aj pôvod niektorých prísloví, pochádzajúcich neraz z ľudových či náboženských piesní a rozprávok: „Na piaď chlap, na lakeť brada.“ – z ľudovej rozprávky o Loktibrade (s. 90; 122), povier či biblických citátov: „Hlava za hlavu; oko za oko; zub za zub.“ – porov. Exodus 21,24 (s. 178; 195).
Zbierku prísloví uzatvára slovník s vysvetleniami niektorých nárečových a archaických výrazov, ktoré súčasnému čitateľovi už nemusia byť známe, a tiež register s prehľadom všetkých hesiel pre lepšiu orientáciu v diele, usporiadaných a zaradených tematicky.
Súčasný vydavateľ dopĺňa Zátureckého zbierku o samostatný celok Slovenské hádanky dosiaľ publikované len raz, v roku 1894 pod pseudonymom Borovohájsky. Tie rozdeľuje na štyri celky: jednoslovné a viacslovné, prevažne ľudové hádanky; hádanky rozličných autorov a Zátureckého hádanky; v závere nechýba ani ich rozlúštenie.
Slovenskými hádankami je zastúpená ďalšia časť ľudovej slovesnosti, ktorá rozširuje a vytvára o čosi komplexnejší obraz folklóru a rozmanitosti jeho útvarov. Predstavujú nielen ďalší zdroj folkloristického materiálu, ale ako poznamenáva Záturecký, vydávajú sa „aj pre milú zábavu a cvičenie umu mládeže našej“ (s. 746). Schválne, skúste si polámať hlavu nad touto: „Čo každý večer príde do domu?“ (s. 760 – AMT).
Zátureckého publikácia Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia a hádanky predstavuje výnimočné, dosiaľ neprekonané dielo, zachytávajúce dvestoročnú zberateľskú tradíciu v oblasti folklóru, ktoré isto ocenia nielen milovníci slovenského jazyka.
