Vyhľadávanie
Slovenské klasické rozprávky
Editorka Jana Pácalová
Bratislava, Belimex 2006
Slovenské ľudové rozprávky sú nedielnou súčasťou kultúrneho dedičstva Slovákov. Ich poetika je prinajmenšom zaujímavá, kompozičná skladba univerzálna, lexika archaická a často expresívna, tematika bizarná a prekvapivá. Niet preto divu, že sa im v minulosti i v súčasnosti venuje toľko pozornosti. Filmy kreslené, bábkové i hrané, dramatizácie rozhlasové i javiskové, výtvarné diela kamenné, maľované, ryté, ale aj tie zachytené na známkach, no aj štúdie folkloristov, jazykovedcov, etnológov a literárnych vedcov sú dôkazom nielen ich krásy, ideovej a výrazovej bohatosti, ale aj nostalgie a snov, či túžob každého z nás, mladého i starého.
Slovenské ľudové rozprávky však v prvom rade znamenajú akúsi nemeniteľnú konštantu, spoločný majetok, ktorý podobne ako ten z gréckych bájí a legiend vytvára pre spoločnosť identitárny celok a zásobáreň stereotypných predstáv. Preto možno na Slovensku zlým ženám nadávať do „ježibáb“, silákovi povedať „ty si ale lomidrevo“ a mame, ktorá nevyhovuje predstavám dieťaťa, polichotiť, že je ako „macocha“ z rozprávky...
Ponúkaný výber Slovenských klasických rozprávok upravila ich dobrá znalkyňa a milovníčka Jana Pácalová. Výber predstavuje viac než jednu desatinu materiálu, ktorý poznáme ako „Dobšinského rozprávky“, (hoci sa pri tom trochu neprávom zabúda na Augusta H. Škultétyho). Ich poradie je určené starou odbornou klasifikačnou metódou, čiže v prvom dieli nájdeme rozprávky o zvieratách: Kozičky, Mechúrik-Košťúrik s kamarátmi, Medveď a komár, Starý Bodrík a vlk a O vlkovi, čo si dal šiť čižmy. Najobľúbenejšiu a, ak sa to dá tak povedať, aj najreprezentatívnejšiu stať slovenských rozprávok tvoria čarovné rozprávky. Aj v predkladanej knihe je im venovaný najväčší priestor. Nečudo, veď tieto rozprávky, ako napríklad Popolvár-Hnusná tvár alebo Radúz a Ľudmila, či Zlatovláska, sú v našich zaužívaných úsudkoch presne tým, čo si pod rozprávkou predstavíme. Knihu uzatvára oddiel s humoristickými rozprávkami, napríklad Cigán čerta ošialil, Ženský vtip alebo rozprávku Drevená krava.
Do výberu sa nevošli takzvané démonické, realistické a satirické rozprávky. Jazyková a štylistická úprava zbierky spôsobila zdynamizovanie materiálu. Odstránili sa z neho retardačné činitele, ktoré predstavoval starý jazykový úzus, a aj pocit zastaranosti a z toho plynúcej prípadnej nepochopiteľnosti. Zostavovateľka rozprávky obohatila o slovník nevyhnutných archaizmov a termínov. Pridala tiež poetický, veľmi pekný, no zároveň aj výpovedný úvod, ktorý prezradí, ako rozprávky vznikali a za akých podmienok sa tradovali. Prístupnou formou tak aj najmenšie deti upozorňuje na príčiny a spôsoby existencie rozprávania v minulosti.
Zbierku rozprávok dopĺňajú zaujímavé a rôznorodé ilustrácie. Vznikli rukami mnohých mladých výtvarníkov, ktorí sa tým zúčastnili na novej, netradičnej vizualizácii známych námetov. Okrem slovenských výtvarníkov prispeli do tejto knihy i Nanako Ishidová či Vassilis Papatsarouchas.
Zbierka slovenských klasických rozprávok sama avizuje, že sa skrz ňu dostávame k známemu a mnohorakým spôsobom spracovanému materiálu. Treba zároveň dodať, že rozprávkový materiál sa vonkoncom nevyčerpáva Dobšinského a Škultétyho zbierkou. Máme ďalšie tezaury ľudových príbehov, strašidelných rozprávaní, (akými v neupravenej podobe bolo aj mnoho tu prezentovaných rozprávok). Preto by bolo veľmi zaujímavé a, myslím, že aj žiadané, keby sme sa na Slovensku oboznámili i s lascívnymi rozprávkami, ako je to napríklad v prípade nedávno vydanej Afanasjevovej zbierky ruských rozprávok, alebo s hororovými rozprávkami, ktorých by sa v našom materiáli našlo taktiež akiste dosť.
Hoci slovenské klasické rozprávky poznáme ako vlastnú dlaň, pri každom novom čítaní k nám z nich môže preniknúť aj niečo iné, nové.
Eva Ťapajnová
