Vyhľadávanie
Hra s duchom doby
Roman Olekšák: Smajlíci
Levice, KK Bagala (LCA Publisher Group) 2006
Knižné podoby súčasných divadelných hier môžu pretrieť zraky tým neprajníkom a ignorantom, ktorí hlásajú stály nedostatok kultúry a kultúrnosti na Slovensku. Nepopierame, že momentálna situácia kultúrneho trhu so skutočnými(?!) hodnotami nie je práve prajná, napokon, aj predkladaný text divadelnej hry Romana Olekšáka na túto tému naráža. Autor tvrdí, že je o manipulácii a výborne sa hodí do prostredia kultúrneho priemyslu a marketingu rýchlokvasného formátu. Možno aj preto autorovi vyniesla česko–slovenskú cenu Alfréda Radoka za najlepšiu drámu roka 2005, ujalo sa jej divadlo Astorka –Korzo´90 a vytvorilo divácky úspešnú a podarenú hru. Derniéra hry v Astorke – Korzo´90 bola 31. októbra.
Hra je o mladom „rádoby-výtvarníkovi“. V kolotoči výtvarného biznisu sa nevie pohybovať a psychicky to nezvláda. Veď hneď na siedmej strane hry vraví: „nechcem to počúvať chcem sa opiť a zaspať na slnku a keď sa zobudím budem mať úpal a všetko to tu ovraciam“. Mieni „maľovať srdcom“, hoci sám dobre vie, že na to nemá. Otec tlačí na predajnosť všetkými možnými fígľami – šou v televízii, dokonca finguje pohreb syna, pretože obrazy treba predať, či v nich je nejaké srdce, alebo nie je... Napokon sa z žijúceho maliara artefaktov stane maliar natierač na sídlisku a jeho srdce je na správnom mieste.
Olekšákova téma o mechanizmoch masovej kultúry, bulváru, reality show je známa a v predlohe rukolapná. Autor nepoužil metaforickejší prístup – v hre sa poihral s hyperbolou, lenže čo už môže byť v dnešnej situácii zveličené do takých dimenzií, aby nám to prišlo čudné, šokujúce? Matka chce pre syna aj prostitútku, len nech je postarané o jeho správnu orientáciu a vývoj, chce mať pod kontrolou aj tie veci, ktoré boli donedávna tajomstvom chlapčenských/dievčenských izieb, bagatelizuje, ba vulgarizuje to, na čo sme donedávna hľadeli ako na krehké a zahanbujúce. Lenže mechanizmy masovej kultúry a kultúrneho priemyslu sú také, v dnešnej postmodernej dobe – ako ju honosne voláme – si nikto ani nedáva a nechce dávať pozor na opony, dobre ukryté pozadia, či neviditeľný výrobný proces. Odhaľujú sa útroby vzťahov, mašinérií a tovarov a stávajú sa súčasťou produktu, ktorý musí byť predaný za každú, (hoci najradšej čo najvyššiu) cenu. Olekšák stavil na toto pozadie a pomerne jednoducho, priehľadne a výstižne ho opísal. Aby bola zjavná povrchnosť, alebo mnohoznačnosť interpretácie (ktorej je však pomenej), autor v predkladanej knihe nepoužil interpunkčné znamienka. Znamienko doby? Pre tých, ktorí masovú kultúru a bulvár len nekriticky sledujú a možno im ešte neprevŕtal dieru v hlave, vďačne prijmú takto naservírovaný návod na použitie: mecenáš s nadhľadom a peniazmi, neschopný umelec, pipka a matka pred nervovým zrútením. Iba sa mi to zdá, alebo o takom niečom bola reč už dávnejšie a západnejšie od nás? Možno, veď každá doba si žiada svoje ikony i svoje obete. Tú horúco súčasnú pre slovenské prostredie teda servíruje aj Roman Olekšák svojimi trpko-humornými Smajlíkmi. Sleduje tak líniu súčasnej literatúry po Hvoreckom a Klimáčkovi. A darí sa mu to vcelku úspešne najmä na divadelných doskám, kam hra patrí.
Eva Ťapajnová
