Vyhľadávanie
Delphine de Vigan patrí k súčasným francúzskym prozaičkám. Na Slovensku jej vo vydavateľstve Ikar vyšli tri knihy: Spojenia (2018), Slová vďaky (2019) a najnovšie Noc nič nezadrží. Ide o rodinnú kroniku, ktorá mapuje nielen život hlavnej protagonistky Lucile – spisovateľkinej matky, ale čiastočne aj ten spisovateľkin (je to autobiografia a biografia v jednom).
Hneď v úvode knihy de Vigan zdôvodňuje svoje rozhodnutie napísať takýto román: otriasla ňou matkina smrť – samovražda, ktorá sa odohrala dva roky predtým. Jej úmyslom je pochovať matku knižným spôsobom – vytvoriť jej ,,papierovú rakvu“ a premeniť ju v literárnu postavu. Vzápätí opisuje spôsob, ako zbierala informácie, fotografie a rozhovory s členmi rodiny či iné materiály (noviny, televízne relácie a pod.), ktoré jej pomohli na ceste spomínania.
Svoje rozprávanie začína v tretej osobe – ona, aby nad príbehom získala nadhľad. Dej plynie retrospektívne a spočiatku Lucile opisuje v časoch raného detstva. Snaží sa o dôverné zachytenie skutočnosti, pričom menuje rozličné detaily, ktoré dodávajú príbehu autentickosť. Ponúka nám pohľad tichého pozorovateľa, ktorý spoza kríka či stromu sleduje udalosti v parku, na lavičke, v dome či na dvore. Spomínaným pozorovateľom je čitateľ, ktorý do deja nijako nezasahuje, iba ho sleduje.
Hlavnú dejovú líniu autorka na rôznych miestach prerušuje a opäť ju necháva pokračovať. Zvyčajne tak pretrháva niť emočného napätia, ktoré sprevádza jednotlivé, z jej pohľadu zásadné a tragické udalosti. Práve tu vstupuje do deja ja – rozprávaním, v ktorom opisuje proces tvorby diela a ťažkosti, ktoré ju na tejto ceste sprevádzajú. ,,Písaním sa odhaľujem, búrajú sa moje ochranné bariéry jedna po druhej, bez varovania sa rozbíja môj vlastný bezpečnostný val. Musela som sa cítiť šťastná a silná a sebaistá, ak som sa pustila do takéhoto dobrodružstva na hrane, ak som vystavila skúške svoju odolnosť, akoby mi nič iné nechýbalo.“ (s. 279)
Opätovne prehodnocuje, či urobila dobre, ak vynáša na svetlo pravdu v podobe udalostí, ktoré mohli ostať stratené v čase. Uvedomuje si, že svojím textom bude musieť raniť či zničiť ideály členom vlastnej rodiny. Na chvíľu dokonca pripustí, že časť rodiny nadobro stratí, ako sa to stalo jednému spisovateľovi. Sestra ju však ubezpečuje, že ostane stáť pri nej.
Autorka preto pokračuje v usilovnej práci, ktorá má pre ňu čiastočne aj terapeutický charakter. Vychádza pritom z tvrdenia, že: ,,... písanie nič nezmení. Prinajlepšom umožní položiť si niektoré otázky a vyspovedať vlastnú pamäť.“ (s. 37) V románe badať výraznú psychologizáciu Lucile a ďalších členov jej rodiny, pričom veľký priestor dostávajú jej rodičia a súrodenci (Lucile pochádzala z viacdetnej rodiny). V snahe dostať sa na koreň problému uvádza autorka v kompozícii knihy rodinné drámy, ktoré v sebe nesú tragickosť a krutosť (smrť súrodencov, samovražda, choroby, zneužívanie). Spisovateľka ich dávkuje jednu po druhej, veľakrát využíva aj ,,prestávky“ na vlastné reflektovanie napísaného, no to nemení nič na celkovej melanchólii a dramatickosti textu. Výborne pracuje so symbolikou modrej farby na označenie smútku a noci, ktorú v názve diela využíva ako metaforu pre smrť (noc nič nezadrží).
Približne v polovici diela naberá rodinná kronika na rýchlosti a sile a takto v nej de Vigan pokračuje až do konca. Román sa kompozične skladá z troch častí nabitých silnými emóciami a tragikou. Noc nič nezadrží je osobnou a intímnou výpoveďou autorky, ktorá sa v nej okrem spomínaných rezonujúcich tém hlavne zbavuje všetkého, čo ju ťaží (smútku, viny, výčitiek). ,,Niekedy snívam o knihe, ktorú napíšem potom. Keď sa zbavím tejto.“ (s. 165) Ako sama usudzuje, vyrovnanie sa so smrťou blízkej osoby je rovnako ťažké tak v skutočnom, ako aj v knižnom živote.
Delphine de Vigan: Noc nič nezadrží
Preklad: Andrea Černáková
Bratislava: Ikar, 2022
