Vyhľadávanie
Bratislava, Ikar, 2011.
Preklad Igor Otčenáš
Snežienky sú minuloročným debutom anglického autora A. D. Millera. Nedá mi neparafrázovať slová z prebalu, že snežienka má v ruštine okrem názvu nežného jarného kvietku ešte jeden význam. Ide o mŕtvoly, ktoré sú počas zimy prikryté snehom a objavia ich až pri odmäku. V súvislosti s obsahom knihy by sme mohli dodať, že tieto pekné nežné kvietky sú jedovaté. A ako sa dočítame v múdrych knihách: po požití „nemusíme nutne zomrieť, bolestiam brucha a poriadnej hnačke však neunikneme“. Nevedno, či hlavný hrdina trpel aj bolesťami brucha, po stretnutí s dvoma peknými ruskými „kvietkami“ ho však ešte dlho sužovala minimálne bolesť srdca. Ale poďme poporiadku.
Angličan Nicholas, ruskými priateľmi oslovovaný Koľa, či Nikolaj pôsobí ako právnik pre istú medzinárodnú spoločnosť v Moskve. Má právne „ošetriť“ poskytnutie stámiliónového bankového úveru istej spoločnosti, ktorá sa zaoberá ťažbou a distribúciou sibírskej ropy. Lokalita a najmä naturel zainteresovaných dávajú tušiť, že nepôjde o celkom čisté záležitosti.
Počas svojho posledného roku v Moskve sa Nicholas „náhodou“ zoznámi s tromi ženami. Maša, Kaťa a Tatiana Vladimirovna mu ukážu Rusko, aké dovtedy nepoznal. Text je tak trochu sadisticky pôsobiacim vyznaním, či priznaním jeho súčasnej partnerke. Opisuje v nej totiž (pomerne podrobne) svoj vzťah k Rusku, ale najmä k Maši, ktorú v Moskve stretol. Napriek tomu, že jej srdce je chladnejšie ako ruská zima, Nicholas jej čaru nedokáže a vlastne ani nechce odolať. Blahosklonne prehliada varovné signály a tuší, že sa rúti nesprávnym smerom a mal by trochu počúvať svoj rozum. On však žije pre prítomnosť a budúcnosť ho zaujíma pramálo.
Nicholas nehľadí na Rusko z pozície povýšeneckého človeka zo Západu, pre ktorého je Východ mekkou neresti a voľných mravov, čo však bez výčitiek využíva len čo sa mu naskytne príležitosť. Nicholas Rusko kritizuje tak, ako kritizujeme mesto, či krajinu z ktorej pochádzame a kde žijeme. Robíme tak s „láskavým pochopením“ (či trochu hraným rozhorčením) a s vedomím, že inak to už asi nebude a že to tu predsa len máme radi. Veď tu sme doma.
Román Snežienky je próza s noblesou – Millerov spôsob písania tomuto „skoro trileru“ dodáva punc elegancie. Sám príbeh je najmä prostredníctvom autorových netradičných, zato výstižných prirovnaní často okorenený humorom. Ponúka nenáročné, stále však inteligentné čítanie, akúsi beletrizovanú reportáž, ktorá navyše pobaví.
