Vyhľadávanie
Útek do raja
Bratislava, Ikar 2002
Po dvoch detských knižkách Roman Brat (1957) debutuje aj knihou poviedok. Je ich v nej deväť a ich nápadným spoločným znakom je španielske prostredie. Ak je to otázka, ponúka sa hneď odpoveď: Brat je španielčinár a prekladateľ zo španielčiny. Je to však len čiastočná odpoveď. Ak si totiž zbližša pozrieme námety jednotlivých poviedok, iste poľahky zbadáme, že prostredie, v ktorom sa autor pohybuje suverénne a pritom ho nepreťažuje zbytočnými detailmi, nie je tu až také jednorozmerné. Brat v ňom nachádza všeličo transparentné, čo v našich končinách ešte stále nie je také transparentné, hoci ide o tú istú Európu. Predovšetkým pád Frankovej diktatúry, demokratický úsvit, baskické teroristické pokušenie: skutočnosť, ktorá otvára priestor celkom novým osudom a ich motiváciám. Svetlo demokracie priťahujúce ako nočné svetlo hmyz desperádov zo sveta, kde ešte vládne tma: Afrika sa pohla na sever. Tradičný rozpor medzi ťaživou sociálnou situáciou človeka a jeho zmyslom pre hru, zábavu a pôžitok povýšený na životný štýl: túžba prekonať prvé druhým a stať sa rovnoprávnym i plnoprávnym konzumentom. Tradične silné náboženské cítenie: sila tradície, morálka hriechu a viny, étos očisťovania, pátos oslobodzujúceho činu. Prinajmenšom toto všetko sa dostáva do hry s témou Španielska. A ako vidieť, sú to samé štandardné a nanajvýš aktuálne starosti dobrej literatúry. A navyše, je tu i aspekt takpovediac aktualizačný: Brat (i čitateľ! Musí nevdojak porovnávať situáciu hrdinov poviedok so situáciou hrdinov slovenských poviedok, španielsku realitu so slovenskou a cudzinecké riešenia s našinskými. Prosto, téma dáva predpoklady na rozohratie najnevypočítateľnejších modelových situácií, ktoré majú schopnosť spustiť najzradnejšie deje a najneopakovateľnejšie príbehy vydávajúce odpočet všeplatných právd o človeku dneška a jeho nezávideniahodnom položení.
Bratove poviedky sú dozaista aj o politike, ktorá sa rozpúšťa v postavách a dejoch ako cukor v tuhom nápoji. A to aj napriek tomu, e ich hrdinami sú zväčša muži z periférie, prišelci, utečenci, nešťastníci, smoliari. Motívom ich konania je však vždy túžba uniknúť z biedy a priemernosti, premeniť ťažkú životnú traumu na oslobodzujúce šťastie. Vo viacerých poviedkach je takouto traumou tak či onak motivovaná závislosť od ženy, v poviedke Caramba zrada priateľa, v próze Spoveď profesora Maledita prekliatie netalentovaného karieristu, alebo nemožnosť uplatniť vlastnú identitu v poviedke Som niekto iný. V každom prípade Brat ostro vníma protiklad medzi sociálnym postavením svojich postáv a ich ľudským smerovaním. Čistá túžba sa kalí v realite a autor si pokladá za povinnosť pridať sa na stranu čistoty, pričom ho fascinuje príbeh stretu týchto rozporov, ktorý má príchuť absurdného osudu, osudovej nespravodlivosti hýbajúcej svetom. Napokon, všetky dobré príbehy sú také. Býčie zápasy, futbal či andalúzske spevy, vreckárstvo, žobranie či policajtská kariéra majú dať „chlapovi druhej kategórie“ príležitosť urobiť zo seba šťastného človeka, zatiaľ čo osud má preňho pripravené čosi iné. A práve ponad túto dramatickú pustošivú osudovosť sa autor prikláňa k hrdinovi a nesúdi ho tak, ako to urobila jeho spoločnosť či ktovieodkiaľ prihnaná smršť násilia, ale obhajuje jeho právo na integritu a šťastie v úplnosti. Jeho pokojné psychologizujúce rozprávačstvo nahráva vnútornému životu človeka a očividne tak apeluje za emancipáciu duchovna.
