Vyhľadávanie
HladoHlas 2014
Ide o šiestu básnickú zbierku Jána Martona, ktorý má však na svojom konte už aj román Nultý ston. Martonov poetický svet sprevádzajú originálne ilustrácie študentky Akadémie umení Kataríny Prídavkovej. Vo veršoch sa vyskytujú známe mená slovenskej literatúry, ako Jozef Heriban, P. „Hirax“ Ba ričák či Laco Novomeský. Na um mi však prišlo aj iné meno svetového kalibru: Charles Bukow ski – to bolo prvé, čo mi napadlo po prečítaní knižky. Samo zrejme, Marton je Marton a Bukow ski je Bukowski, ale ťažko sa človek ubráni porovnávaniu, keď v ňom skrsne myšlienka a pocit, že s podobným básnickým vyjadrením sa už niekde stretol. Bukowského si treba určite prečítať a Martona musíte pocítiť. To znamená stretnúť sa s „najsilnejším vyjadrením vlastného pocitova,“ ako uvádza sám autor, nechať sa pocitmi slobodne unášať, uchvátiť básnikovou nehou a vzápätí sa dať priklincovať o stenu ostrým klincom irónie a sarkazmu.
Marton svojráznym štýlom zachytáva okrem vlastných pocitov, krčmového prostredia a dialógov o sexe aj charakter našej spoločnosti. Robí to často drsným a vulgárnym jazykom. Pod jeho povrchom sa však skrýva výstižný a presný opis reality. Básne sa zdajú byť viac príbehmi vo veršoch či dialógmi o veciach zmyselných i nezmyselných. A: ktoré sú ktoré? A: ako je to vlastne s tou láskou? Keď Marton píše o láske, otvára náruč, horí mu srdce, hlava, päty pre tento bezdôvodný cit. Takže porovnávajúc s názvom to vyznieva paradoxne, a čitateľ môže toto napätie interpretovať podľa seba. Marton je v básňach až po krk skutočný, odhaľuje nám svoju silu, ktorá tkvie vo vnímavosti. Jeho poézia je prudká aj pokojná, ako básnik sám, sarkastický, drzý a ranený, trpko úderný, ale aj poeticky nežný. Svoju bolesť zabalí do značkového svetra a splynie s davom, odpustí Bohu za to, že neexistuje: vo veršoch si otvára dušu. V básni Remíza odkazuje čitateľom, že ak dočítali knihu do konca, dlžia mu pivo tak isto, ako aj on im. Milý Ján Marton, prečítala som celú zbierku trikrát!
