Recenzia
Katarína Vargová
20.07.2022

Srdce sa mi vznáša ako vták

Týždeň medzi disidentmi v Moskve. Čínsko-japonská vojna zblízka. Karibik počas druhej svetovej vojny. Vydavateľstvo Literárna bašta prináša čitateľom intímne reportáže legendárnej vojnovej žurnalistky Marthy Gellhorn. Mapovanie piatich výletov do pekla alebo najhorších ciest, ktoré Marta Gellhorn absolvovala, je také pútavé, že chvíľami sa túžite plaviť na stiesnenom Pilotovi či nechať sebou hádzať v DC-2ke kdesi nad Hongkongom. Päť výletov do pekla je cestopisom, ktorý vás nenechá chladnými.

„M. miluje ľudskosť, ale neznáša ľudí,“ (str. 69) prehlási o autorke N.S., takzvaný Neochotný Spoločník, autorkin vtedajší manžel Ernest Hemingway. Jej spomienky spracované v piatich reportážach nepoznajú cenzúru, autorka nás púšťa do svojich myšlienok, ktoré sú často radikálne úprimné, idú z nej von v prudkej emócii bez kontroly. „Prečo musia tak pľuť?“ kričala som. „Nemôžeš položiť nohu na zem bez toho, aby si nestúpil do veľkého chrchľa. A všetko smrdí od potu a starých dobrých výkalov!“ (str. 38)

Martha Gellhorn v 21. storočí môže pre nepozorného čitateľa miestami pôsobiť až rasisticky a xenofóbne, ak sa zameriame na jej pocitové prežívanie bez porozumenia kontextu. Opak je však pravdou. Reportérka väčšinu ciest absolvovala v 50. a 60. rokoch minulého storočia, jej videnie sveta a reprodukcia zážitkov je prudko progresívna a stále relevantná. Zarezonuje napríklad v momentoch, keď ju Hemingway varuje pred komplexom bieleho záchrancu: „Tvojím problémom, M., je, že si myslíš, že každý je presne ako ty. Čo ty nedokážeš zniesť, nedokážu zniesť ani oni. Čo je pre teba peklo, musí byť peklo aj pre nich. Ako vieš, čo si myslia o svojich životoch?“ (str. 38) Alebo keď ho počas výletu do Afriky reflektuje ona sama, aj s kritikou cirkvi: „Pri pohľade na náš biely svet akosi nebadám, že by tých bezmála dvetisíc rokov kresťanstva vyliečilo naše divošstvo.“ (str. 155)

Príbehy z ciest tlmočí čitateľovi jedinečným štýlom, v tvrdom ironizujúcom tóne, ktorý sa naplno prejaví vo chvíľach nepohodlia, s nekompromisným humorom. Autorka sa sarkasticky smeje aj nad nákazlivou ázijskou plesňou, ktorá jej napadne ruky: „Jediný spôsob, ako sme mohli spať alebo vlastne žiť, bol, že sme si v hotelovej izbe ľahli holí na mramorovú podlahu. (...). Teda, ja som nikdy nebola celkom holá, keďže svoje motorkárske rukavice som si nemohla zložiť ani v sprche. Háčik čínskej plesne je v tom, že sa šíri aj jedným drobným dotykom; poškrabete si hlavu a máte ďalšiu žatvu čínskej plesne.“

Pekelné výjavy vojny, chudoby a hrôzy popisuje až s filmovou presnosťou, smrad cítite cez stránky kníh v bezpečí domova pod dekou. Nad všetkým sa však vznáša autorkina láska k cestovaniu, nebezpečenstvu, hľadaniu pravdy a mapovaniu ľudských osudov. Niektoré momenty sú až čarovné, akoby mimo tohto sveta, ako keď v Karibiku spozná vysokú a krásnu čarodejnicu, ktorá opantala čarami voodoo jedného námorníka.

„Srdce sa mi razom vznieslo ako vták. Nedalo si povedať, robilo to – teda okrem dažďa – vždy, keď som mala pocit, že sa odkláňam od vychodených cestičiek,“ (str. 85) opisuje Martha Gellhorn pocit, keď sa vydáva zase na ďalšiu zo svojich ciest. A tak nejako sa cíti aj čitateľ, keď dočíta jednu z reportáží a v knihe Päť výletov do pekla ho čaká ďalšia.

 

Martha Gellhorn: Päť výletov do pekla

Preklad: Kristína Karabová

Banská Bystrica: Literárna bašta, 2022