Vyhľadávanie
Ľudia majú radi príbehy. Nabité radosťou, smiechom, slzami. Jeden taký ponúkla aj mladá psychologička Agnès Martin-Lugand (1979) v knihe Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu, ktorá sa okamžite stala bestsellerom. Nasledovali preklady do iných jazykov. A aby toho nebolo málo, filmové práva už vlastní americký producent Harvey Weinstein.
Čitateľ sa hneď v úvode zoznamuje s hlavnou hrdinkou – tridsaťdvaročnou Parížankou Diane prežívajúcou najtragickejšie obdobie svojho života. Hoci ubehol už rok od autonehody, pri ktorej zomreli jej manžel spolu s maličkou dcérkou, Diane si neustále opakuje, že radšej mala zomrieť s nimi: „No srdce mi napriek tomu bije. A udržiava ma pri živote. Na moje veľké nešťastie.“ Fajčí, pije, nespí, neje, ale vykúpenie neprichádza. Prostredníctvom spomienok približuje tragický deň, keď prišla o všetko. Autorka veľmi sugestívne vykresľuje návštevu nemocnice, zomieranie manžela, postoj Dianiných rodičov a jej následné zrútenie sa. Samotnú hlavnú hrdinku však napriek tragédii nepredstavuje ako ideálnu ženskú postavu. Cez rozhovory s rodičmi či cez vnútorné monológy postavy sa o nej dozvedáme, že Diane bola výrazne nesamostatná a v podstate aj nezodpovedná. Aj literárnu kaviareň, ktorej názov je totožný s názvom knihy, otvorili s manželom práve na jej podnet, no Diane po prvotnom nadšení stratila chuť starať sa o ňu. A práve kaviareň Šťastní ľudia je ďalšou „postavou“ sprevádzajúcou život hlavnej hrdinky. Je prítomná pri spomienkach na manžela a dcéru, ale aj pri komunikácii s priateľom Felixom, ktorý ju pomaly, ale isto vedie do krachu. Kaviareň sa ako tichý svedok objavuje pri kľúčových momentoch Dianinho života.
Felix, homosexuál, je výraznou, i keď sekundárnou postavou deja. Diane napriek jej neustálemu odmietaniu drží pri živote. Práve on jej dá podnet, aby sa aspoň trochu vzchopila, a tak Diane uteká do najzabudnutejšej dediny v Írsku – Mulranny. Tu chce nájsť pokoj? Zabudnutie? Smrť? Nový život? Autorka si nenechala ujsť už tradičné, často až klišéovité vykreslenie Írska ako drsnej, studenej, no zároveň čarokrásnej krajiny. Diane sa tu zoznamuje s Edwardom. Drzým fotografom so zlou povesťou, ktorý sa k nej správa viac než odmerane. A ako to už v knihách býva, zlý chlapík s tajomnou minulosťou Diane rozčuľuje, no zároveň i priťahuje.
Silnou stránkou príbehu a súčasne výborného prekladu Márie Gálovej je podanie emočne nabitých situácií tak, že čitateľ hltá stranu za stranou. Na pomerne malom rozsahu (205 strán) dokáže autorka udržať napätie, ktoré graduje, no nie vždy vyústi do prvoplánovo očakávaného záveru. Prostredníctvom ja-rozprávača ponúka uveriteľný príbeh ženy túžiacej po láske, no zároveň odmietajúcej sa vzdať minulosti.
Agnès Martin-Lugand vyšli vo Francúzsku už ďalšie dva romány – Šťastie mi uniká pomedzi prsty a Život je ľahký, neznepokojuj sa je neplánovaným pokračovaním jej prvotiny. Kedy sa knihy dostanú na slovenský trh, je otázne, no každopádne na čitateľov, ktorí siahnu po debute mladej Francúzky, čaká minimálne 193 minút (ak číta mojím tempom) príjemného príbehu. A kto číta pomalšie, vychutná si ho ešte dlhšie :-).
