Recenzia
Daniel Domorák
03.02.2021

Stávať sa iným

Anna Kiliánová: Blízka budúcnosť

Levice: KK Bagala, 2020

 

Zbierka poviedok Blízka budúcnosť Anny Kiliánovej vychádza vo vydavateľstve KK Bagala po rovnako poviedkovej knihe Karlosa Kolbasa Všetko alebo znič. Spája ich okrem iného formálna úprava – v oboch prípadoch sú poviedky výrazne členené, biele miesta medzi textami zapĺňajú značný rozsah knihy. Publikácie tak nie sú celkom eco-friendly, za to však zdôrazňujú hodnotu poviedky ako svojbytného literárneho vyjadrenia. Podčiarkujú to aj ilustrácie – každý text v závere potvrdzuje svoju identitu vlastným výtvarným spracovaním.   

Prvým slovom, ktoré sa derie na jazyk pri uvažovaní nad knihou Blízka budúcnosť, je kategória absurdného. Ponúka sa jednak vďaka anotácii, jednak vo vzťahu ku Killiánovej debutu Žena z cigaretového papiera. Kategória absurdného potom produkuje spríbuznené pojmy bizarného, snového či surreálneho. Z toho sa dá odčítať, že Blízka budúcnosť ponúka zážitok, ktorý nepatrí do normálneho, každodenného nášho sveta. Príbehy sú zveličené, pokrivené a deformované do takej miery, až sú zo sféry reálneho vyhnané do sveta literárnej ľubovôle. Áno, významy, ktoré Blízka budúcnosť kreuje, nepatria do normálnej skutočnosti, no rovnako nie je pravda, že nemôžu patriť do sféry možnej skutočnosti.

Napokon, to, čo predstavujú Kiliánovej rozprávači, až také absurdné ani nie je. Niekedy sú len potlačené súvislosti. Inokedy sa zas dajú vytušiť patologické súradnice vedomia postáv. Často pritom nejde o fatálne dysfunkcie, patológiou tu môžeme nazvať hoci aj zvýšenú schopnosť fantazírovania. Tá sa potom môže stať neoddeliteľnou súčasťou vnímania, myslenia a vyhodnocovania aj celkom „reálnych“ situácií. Navyše, v prípade Blízkej budúcnosti len občas zasiahne absurdné variovanie logiky do širšieho fungovania sveta postáv (napríklad v poviedke Vrany).

Absurdné možno zvýrazniť expresívnym. Menštruačné vložky, záchodové excesy rôzneho druhu či dorezané nohy, to všetko sa v priebehu dejových línií vynára a zahaľuje. Na druhej strane, milovník poetiky fekálií, pohlavných orgánov či iného obscénneho imaginovania sa ničoho veľkého nedočká. Atmosféru nechutnosti zdôrazňuje skôr fakt, že takmer všetky postavy, s ktorými sa ústrední, zväčša neduživí protagonisti dostávajú do kontaktu, sú korpulentné, telnaté, robustné, červenolíce, pripomínajú marmeládu, majú veľké bruchá, zničujúci smiech a dikciu. Zaujímavé je, že hoci rozprávanie na tento typ telesnosti upriamuje pozornosť, podrží ju vždy len na okamih. Nerealizuje sa v znechutení z nej, nie je ňou fascinované.

Súčasťou sveta Blízkej budúcnosti je oveľa viac cudzieho a neznámeho ako blízkeho a spoznaného. Na rozdiel od mám a otcov sú na scéne tety a strýkovia, od ktorých je možné udržať si väčší odstup, a to aj napriek tomu, či skôr preto, že v hre sú zväčša existenciálne intenzívne zásahy do vlastnej telesnosti. Vedomé spôsobovanie bolesti, záchvaty, závraty a v neposlednom rade smrť. Objavuje sa v symbióze s rozprávačskou enumeratívnosťou či jednoduchšie, omieľaním, v ktorom sa komplexnejšie významy strácajú. Kdesi v tejto súčinnosti sa potom vyplavuje otázka, či matematicko-informačno-technologické založenie Anny Kiliánovej, ktoré sa na niekoľkých miestach priznane transformuje do metafyzickej identity rozprávača, vedome produkuje autorský štýl Blízkej budúcnosti. Či sú nejednoznačnosti a biele miesta premyslené alebo nedomyslené. Či si takto naozaj máme predstavovať nejakú budúcnosť alebo ide len o dekorovanie. O obrazné zveličovanie významov neurčitého. Na druhej strane, prečo by súčasťou diskusie o našej budúcnosti plnej faktov a inštrukcií, v ktorej absentuje akákoľvek metafyzika, nemohla byť aj naša predstava, ako sa zmeníme na líšky?

Čaro je v tom, ako sa z prirovnania stáva metafora. Len zdanlivo odťažitý literárnoteoretický problém, ktorý spočíva vo vymazaní slovíčka „ako“. Keď sa z „dievčaťa ako líšky“ stáva: „v priesvitnom tele dievčaťa stála na zadných labách líška“ (s. 26). A situácia môže byť ešte zaujímavejšia, ak si pripomenieme pojem „stávania-sa-zvieraťom“ (Deluez/Guatarri), ktorý upozorňuje na to, že metafora nie je prostou identifikáciou. Postavy Blízkej budúcnosti totiž nie sú zvieratami, ale celkom nie ani ľuďmi. Podstata tkvie v ich stretnutí. Nie v tom, čo toto stretnutie produkuje, ale v jeho momentálnosti, napríklad, po zrážke zajaca autom: „Mal by byť mŕtvy, no zadná laba mu ešte stále poskakuje rovnako rýchlo, ako Editin malíček.“ (s. 42)  Zviera je v takom prípade vždy svorkou, množinou a človek, stávajúci sa jej súčasťou, zároveň opúšťa inú množinu. Na jednej strane Blízkej budúcnosti je pracovný kolektív, usporiadanie high society či párty ako inštitúcia kolektívnej zábavy a na druhej strane je za plotom či v korune stromu svorka líšok, vrán či vrčiaci pes. Ide aj o stávanie sa mimozemšťanom či vedmou, ale hlavne o stávanie sa rôznymi inými abnormalitami, na pomenovanie ktorých neexistuje slovo ako pojem. Ich artikulačným priestorom môže byť literatúra, poviedka, výrazne vyčlenená od ostatných poviedok zbierky, a tak si vyžadujúca väčšiu dávku pozornosti. Sama však hľadá svoj zmysel skôr v onom stávaní sa iným, v pozornosti, ktorá sa rozptyľuje v nejednoznačnosti. V ktorej sa snaží objaviť niečo s rizikom, že v nej nebude nič.