Vyhľadávanie
Hymna demokratickej mládeže je prvý slovenský preklad súčasného ukrajinského spisovateľa Serhija Žadana, ktorý by mal v šiestich lyrických príbehoch poodhaliť svet charkovských malých a stredných podnikateľov. Success stories o prekonávaní prekážok a bojovaní s drakmi trhovej ekonomiky nahradil fraškovitými rozprávaniami o podnikateľských plánoch vytvorených takpovediac na kolene, neúspešnom gej bare, korporátnom splíne, pašovaní orgánov alebo grantovom porne. Prepájajú ich nielen návratné postavy, ale aj zameranie sa na pracovnú sféru, konkrétne jej novodobé a poväčšine iba čiastočne legálne zákutia, rovnako aj generačné umiestnenie postáv a ich postoj k životu. „Hrdinami“ príbehov sú „opití tridsaťroční kapitáni“ (s. 111) a „obyčajný, priemerný bandita zo štatistík“ (s. 11) – statočníci bezhlavo sa púšťajúci do projektov, lebo „do konca dopláva len ten, kto sa od začiatku nebál utopiť“ (s. 145).
Okrem praktík legalizácie tieňovej ekonomiky a manažérskej svornosti Hymna demokratickej mládeže, pomáhajúc si hyperbolizovanými stereotypmi, maľuje obrázky citlivej slovanskej duše. Ašpirácia zachytiť ju (a tón pokusu) je otvorene priznaná hneď na prvej strane: „Ak aj niečo môže prinútiť tie rozžeravené slovanské jazyky, aby mlčali, tie mocné prefajčené pľúca, aby zadržali vzduch, tak iba láska, ekonómia, biznis a vášeň v tých najuveriteľnejších prejavoch – mám na mysli najmä vášeň. A ešte samozrejme biznis“ (s. 7 – 8). Vrcholom tejto línie je niekoľkostranová vychádzka vlakom – kabinetom ukrajinských kuriozít. A ako býva zvykom pri deziluzívnych iniciáciách, aj tu mladý študent sociológie „náhle pochopil, že to miesto mu už niekto obsadil, a že ten vlak šiel celkom iným smerom“ (s. 90).
Ako vidno na kľúčových motívoch jednotlivých poviedok, netreba očakávať „temné“ mafiánske príbehy, ale skôr ich fraškovité náprotivky. Napriek sľubovanej lyrickosti sa príbehy nesú zväčša v znamení grotesky a absurdity. Nuž sa na scéne zjaví farár na červenom BMW za províziu žehnajúci novootvorenému krematóriu, ktoré ponúka „flexibilný systém zliav pre stálych klientov“ (s. 89). Alebo brožúra, ktorá by mala varovať pred prostitúciou v Taliansku, ale je medzi ukrajinskými devami veľmi populárna ako návod na privyrobenie si. Obdobne farmaceutická firma pri Kyjeve začala omylom „masovo vyrábať stredne ťažké drogy“, keďže bola „orientovaná na bezodpadovú výrobu“. Prirodzene, mala krátku životnosť, ale aby sa odbory utíšili, „pracovníkov zaplatili produktom. Tí teraz stoja na ceste do Žytomyra a predávajú tabletky turistom, spolu s plyšovými hračkami“ (s. 35). Hymna demokratickej mládeže ponúka obraz novodobého Charkova, ktorý by mal byť demokratickou spoločnosťou, ale zatiaľ sa drží starých praktík zastrašovania, vydierania a podplácania. Zaobaľuje ich však do nového šatu, resp. jazyka, vďaka ktorému sa z miestnej mafie stávajú „Boxeri za spravodlivosť a sociálne prispôsobenie“ (s. 12).
Lyrika prisľúbená v anotácii sa tak ako téma nesie v znamení drsnej školy. Už na prvých stranách si ruky podávajú spojenia ako „obracali v prefajčených prstoch tvoje srdce“ (s. 7), mlčanliví osamelí hrdinovia mladých mužných tvárí, vášeň a biznis, zrelé ženy túžiace rozdávať lásku a pod. A tak stereotypný bandita telefonuje len so svojou mamou, existenciálne naladeného korporátneho tigra trápi zlomené srdce a pod. Pátos len umocňuje fraškovitosť textov. A pri kombinácii s obchodným žargónom – „Napokon každý robí svoj biznis, základ je čisté svedomie a načas podané daňové priznanie“ (s. 11), či „Pretože osvietenie [...] si zaslúži svojich zákazníkov“ (s. 110) – len prispieva k obrazu pokriveného sveta.
V Žadanovom podaní je Charkov groteskne temné mesto plné malých mafiánov, kupliarov s čímkoľvek a korupcie. Miesia sa v ňom podplácanie štátnych úradníkov s dravými podnikateľmi a kňazmi tak, ako sa v jazyku knihy miešajú vyprázdnené frázy cirkevného, úradného a podnikateľského života. Hymna demokratickej mládeže teda vytvára klasický obrázok postsocialistického temného mesta, ktorý nie je nepodobný mafiánskym textom Petra Pišťanka. Okrem plejády kriminálnych praktík a komických figúrok sa snaží aj o generačnú výpoveď stratených tridsiatnikov rozpoltených medzi mentalitou bývalého režimu a súčasnosti (kniha bola písaná v 2006). A tiež všeobecnejšie o návod na prežitie nielen v rozbúrených vodách „budovania občianskej spoločnosti“. Komickosť zakrýva ošklivú spoločenskú realitu a všeobecne zúfalú situáciu, ako býva pri tomto type kníh zvykom. Stále však poteší na duši, lebo nikto veľmi nenarieka, nie naozaj, v konečnom dôsledku aj tak všetci vedia, že „akýkoľvek pokus o vybudovanie niečoho stáleho v tomto živote je odsúdené [sic] na porážku“ (s. 145).
A na záver snáď jedna poznámka o slovenskom vydaní – tak ako krívajú snahy Žadanových podnikateľov uspieť pri rozvoji biznisu, tak v tomto prevedení Hymny demokratickej mládeže kríva jazyková korektúra – od zabudnutej interpunkcie a písmen až po stratené slovo.
