Vyhľadávanie
O jednej dobrej plavbe
Michal Tatár: Takéto haiku
Vlastným nákladom 2005
Mám taký pocit, že so samostatnou zbierkou haiku sme sa v našej literárnej dedine ešte nestretli. Útla knižka Michala Tatára akoby chcela naznačiť, že už je najvyšší čas obzrieť sa s plným nasadením aj za formami, ktoré k nám už prenikli, ale ich dosah je stále minimálny a dostáva sa im len minimum priestoru na publikáciu. Odkiaľ vlastne sú tie čudne znejúce mená, ako haiku, tanka, sidžo, rubaí? Asi každý, kto má aspoň malý záujem čítať poéziu, sa s takýmito „vecami“ stretol. Pre nezasväteného môžu predstavovať tri riadky haiku len nadhodenú myšlienku, s ktorou nevie čo ďalej. Preto kým pristúpime k Tatárovej knižke, skúsme si povedať niečo aspoň o haiku.
Slovo haiku pochádza z japonského haikai alebo hokku, čo znamená veršovaný žart, slovnú hračku. Je to teda pôvodný žáner japonskej poézie, ktorý sa vyvinul z formy tanky. Tanka má päťveršovú skladbu, poväčšine rozdelenú na tri a dva verše so slabičnou štruktúrou 5-7-5 a 7-7. Tanka však v Japonsku predstavovala vysokú „akademickú“ formu, z ktorej sa v 16. storočí vyvinula jej uvoľnenejšia, humorná verzia haikai, ktorá ešte stále mala päť veršov. Prvý riadok tanky a haikai sa volal hokku a autori tohto žánru ho prezentovali niekedy ako samostatnú báseň. Toto bol teda pôvod haiku. V 17. storočí ho tematicky inovoval a spopularizoval Matsuo Bašó, objavuje sa už len v schéme 5-7-5 a v 19. storočí ovplyvnilo aj vývin západoeurópskej poézie (napr. E. Pound). Haiku by tiež malo obsahovať špeciálne slovo alebo spojenie, ktoré sa volá kigo. Je to slovo, ktoré indikuje ročné obdobie, kedy bolo haiku napísané. Niektorí takisto hovoria, že haiku má obsahovať dve myšlienky, z ktorých jedna je naznačená v prvých dvoch veršoch a druhá je zastúpená v tom treťom; má byť napísané v prítomnom čase; dôraz má klásť na opis atď. To sú už špecifiká pôvodnej tradície alebo vývoja vo svete.
Dnes sa haiku chápe, a tak ju prezentuje i Michal Tatár, ako krátka báseň zachytávajúca moment v čase – pekná fotografia reality. Samozrejme, na to treba viac času, v niektorých prípadoch i životnú skúsenosť alebo meditáciu. Keďže haiku by sa malo opierať o prírodné princípy, vzniká často diskusia, čo je a čo nie je haiku. Často sa môžeme stretnúť i so zamieňaním haiku s aforizmom (a kadečím iným) napísaným podľa tejto žánrovej schémy. To však nie je Tatárov prípad. Jeho básne sú naozaj jemné a nadväzujú na to, čo bolo napísané vyššie. Tatár ich usporadúva (alebo aspoň máme ten pocit) podľa vlastnej vnútornej línie: akoby sme sa zúčastňovali na plavbe loďkou po jazere od nalodenia, cez vnímanie každej vlny ako myšlienky až po opätovné vstúpenie na pevnú zem (znovu na čerstvo / pokračuje začiatok / starej rozprávky; umenie stredu / bude zle pochopená / obedná pauza; kruh sa zatvára / hneď keď peru napadá / vypadnúť z ruky). Tatár nie vždy dodržiava všetky platné zásady, je však hĺbavý, rád sa hrá a má zmysel pre naplnenie aj takéhoto malého priestoru. Postupne prechádza cez rôzne nálady vo vzťahu, inšpiráciou sú pre neho každodenné starosti i zanedbateľné maličkosti. Už neočíslované strany signalizujú, že zbierku môžeme otvoriť na ktoromkoľvek mieste a začítať sa. Tatárové básne nie sú len formou pre formu, u neho si skôr obsah vyžaduje haiku, on sa podvolí, a tak sa plaví svojím poetickým jazerom stále dopredu.
Ďalším potešením je dvojjazyčnosť básní: autor je dôsledný, pretože i v angličtine splnil formálne predpoklady. Sémantické posuny sú len minimálne, niekedy sa zdá, akoby sa básne v oboch jazykoch navzájom dopĺňali. Takéto haiku je takto knihou neveľkou rozsahom, ale jedným z mála dobrých literárnych potešení v poslednej dobe.
Radoslav Tomáš
