Vyhľadávanie
Majstrovské svedectvo
Jozef Leikert: Taký bol Ladislav Mňačko, Bratislava, Luna 2008, fotografie Tibor Huszár
Takmer pätnásť rokov od jeho náhleho úmrtia (24.februára 1994) vychádza vôbec prvý ucelený biografický pohľad na životné, reportérske a spisovateľské osudy Ladislava Mňačka. Pre jeho novinárskych kolegov v Pravde a Kultúrnom živote bol príťažlivou, obdivovanou i rozpornou osobnosťou – pre čitateľov jeho Oneskorených reportáží zostane navždy vzorom občianskej a spisovateľskej odvahy, „československým Solženicynom“, autorom, ktorý ešte skôr, ako sa v českom literárnom mesačníku Plamen objavili prvé úryvky zo Solženicynovho príbehu Jeden deň Ivana Denisoviča, vydal začiatkom roka 1963 jedenásť príbehov o „porušovaní socialistickej zákonnosti“ a ako prvý otvorene pomenoval zločiny stalinských rokov u nás. Oneskorené reportáže, ktoré vyšli v náklade 100 000 výtlačkov sa stali prvoradou literárnou a spoločenskou udalosťou a majú trvalé a nezabudnuteľné miesto v dejinách slovenskej literatúry. V šesťdesiatych rokoch toto miesto
Ladislavovi Mňačkovi, aj ako autorovi románov Smrť sa volá Engelchen a Ako chutí moc nikto neupieral, ale po emigrácii v auguste 1968 obostrelo jeho dielo vynútené mlčanie – a zväčša trvá doteraz. Nevznikla o ňom žiadna literárna monografia či kritický výber z jeho diela, ktorý by ustálil a potvrdil jeho miesto v dejinách modernej slovenskej literatúry.
A tak sa Ladislava Mňačka, možno aj na zahanbenie tých, ktorí v šesťdesiatych rokoch ťažili z jeho slávy, či sa otvorene hlásili k inšpirujúcej sile jeho reportérskeho umenia a mohli po roku 1989 vydať o ňom svedectvo, nakoniec „ujal“ Jozef Leikert, skúsený autor literatúry faktu. Výsledkom jeho dlhoročného zhromažďovania archívnych fondov (najmä bývalého Zväzu slovenských spisovateľov), stoviek rozhovorov s ľuďmi z okolia Mňačka, vrátane rozhovorov so samotným Mňačkom po návrate z emigrácie, je vyše tristostranová kniha.
Autor v 16 kapitolách podrobne zaznamenáva jednotlivé obdobia Mňačkovho života: detstvo v robotníckej kolónii v Martine, ktoré predurčilo jeho celoživotnú politickú orientáciu, vieru v reálnosť myšlienky komunizmu, vojnovú táborovú a partizánsku skúsenosť (vznikol z nej román Smrť sa volá Engelchen), prvé novinárske roky v Rudom práve a vzrušené reportérske svedectvá o februári 1948 v Prahe – aj „po boku“ ich hlavného aktéra K. Gottwalda, o pohrebe ktorého napísal dojemnú dramatickú reportáž, ale po rokoch s úľavou prijal fakt, že jeho zabalzamované telo odstránili z pražského mauzólea. Z Rudého práva sa Mňačko presúva do Pravdy a Bratislava sa stáva jeho novým domovom a miestom jeho najtvorivejších rokov, ktoré prežil ako reportér a dvojnásobný šéfredaktor Kultúrneho života, činiteľ Zväzu slovenských spisovateľov, svedok praktík ÚV KSS a jeho aparátu voči spisovateľom a novinárom, ale rovnako aj svedok služobnosti vedenia zväzu spisovateľov voči vtedajším mocným. Začiatok chruščovovského odmäku v roku 1956 Mňačko odvážne využil pri písaní svojich Oneskorených reportáží. Pomerom v slovenskej i československej spisovateľskej organizácii venuje Leikert (na základe zachovaných zápisníc z rokovaní ich výborov) veľkú pozornosť a tieto časti knihy patria k najobjavnejším. Podrobne sa Leikert zaoberá obdobím Mňačkovej nečakanej a hlasnej emigrácie do Izraela, tichom návrate na jar 1968, aj ďalšej emigrácii, keď sa po augustovej okupácii oprávnene obával o svoj osud a nakoniec „ako v romantickom filme objal ženu a prekročili hranicu“.
Leikertova kniha zachytáva Mňačkov život do augusta 1968 a autor chce v jeho biografii pokračovať zmapovaním jeho emigrantského osudu a analytickejším pohľadom na jeho reportérske a spisovateľské dielo. Kniha Taký bol Ladislav Mňačko predstavuje zásadný prínos nielen k osobnosti spisovateľa, ale je aj novým pohľadom na dejinnú cestu, po ktorej sme mnohí s Mňačkom (ako jeho obdivovatelia, žiaci, ale aj kritici) kráčali. Leikert prvý o tejto ceste vydal majstrovské svedectvo.
Anton Baláž
