Tínedžerské patálie

Freddie do odboja nastúpila ako 14-ročná. Centrom textu však nie sú len misie, na ktorých sa zúčastnila, ale predovšetkým vplyv, aký mali na jej psychický vývin a dospievanie, na vzťahy, ktoré si počas života utvárala. Anotácia knihe nerobí dobrú reklamu: čitateľa bulvárne vyzýva, aby „strávil dramatické chvíle po boku najmladšej holandskej odbojárky“ a príbeh redukuje na dichotómiu medzi odbojárskymi aktivitami sestier a prvou láskou, ktorú Freddie zažíva. Snaha upútať čitateľa (a ešte k tomu adolescenta) akciou a milostnými pletkami sa pochopiť dá, no v samotnom texte predstavujú obe naznačené lákadlá to menej pútavé z príbehu. Vývin, ktorým romantický vzťah Freddie a Petra prechádza, je síce zaujímavý (čitateľ sa vďaka nemu konfrontuje s dvoma odlišnými prístupmi k odboju, pričom ani jeden nie je morálne zavrhovaný), no omnoho väčší dôraz sa kladie na vplyv, aký mali Freddine zážitky s odbojom na jej vnímanie intímnych vzťahov všeobecne. Týka sa to síce aj romantickej blízkosti, ktorú zažíva vo vzťahu s Petrom, no jej psychický vývin sa výraznejšie premieta do hľadania materinských vzorov či problematického vzťahu s vlastnou matkou.

Zavádzajúce zjednodušenie

Ťažko presne určiť, ktoré pasáže či postavy sú vyfabulované; zrejme by podobné pátranie ani nemalo zmysel, no sama autorka v poznámke na konci knihy uvádza, že romantická zápletka Freddie a Petra nie je založená na skutočnosti. Lenže keď sa v anotácii Freddino prežívanie tohto vzťahu rámcuje ako „obyčajné trápenia zamilovaného dievčaťa“, nastavujú sa očakávania, ktoré nezodpovedajú tomu, s čím je čitateľ v knihe konfrontovaný. Freddie určite neprežíva „obyčajné trápenia zamilovaného dievčaťa“. Takáto formulácia evokuje skôr veselé, možno trošku ťarbavé trampoty spojené s prvými láskami. Čitateľ zrejme zostane zaskočený, že problémy, ktoré hlavná hrdinka v otázkach lásky zažíva, v skutočnosti súvisia s hlbokou traumou z prvých sexuálnych zážitkov: Freddie takmer znásilní nacistický vojak, ktorý jej nakoniec len-len že neumrie priamo medzi nohami. Rada by som verila, že podobné zážitky majú od romantických súžení tínedžeriek obyčajne ďaleko. Nehovoriac o tom, že takéto zjednodušenie podceňuje čitateľa – ráta sa s príjemcom pred prahom dospelosti (na obálke je piktogram, ktorým vydavateľstvo označuje knihy pre vekovú skupinu 15+).

Príliš rýchle dospievanie

S infantilizáciou však nemajú problém len potenciálni čitatelia, no i hlavná hrdinka. Jednou z najvýraznejších tém knihy je rozpor medzi Freddiným biologickým vekom a jej dramaticky rýchlym mentálnym dospievaním, resp. jej biologickým vekom a očakávaniami, ktoré u nej predpokladajú autority – veliteľ odboja či jej matka. Na svoje naivné otázky dostáva blahosklonné reakcie („Fransovi sa na perách objaví nežný úsmev, akoby sa díval na bábätko“, s. 53), matkin prístup k nej a jej sestre sa dá charakterizovať ako zanedbanie: necháva ich naverbovať do odboja a milosrdne priviera oči nad nebezpečnými misiami, na ktorých sa zúčastňujú. Oficiálne o detailoch síce nevie, no ako členka odboja zrejme má aspoň približnú predstavu o tom, do akého nebezpečenstva dcéry posiela. Z nedostatku pocitu bezpečia pravdepodobne pramení aj úzkosť a osamelosť, ktorú Freddie od začiatku cíti: „... a zatočí sa mi hlava, pretože cítim, ako miznem v nekonečne, ktoré si nedokážem ani predstaviť“ (s. 27) V stiesňujúcich momentoch textu sa však sem-tam objavia aj nechcene úsmevné či absurdné pasáže: keď matka v úvode, krátko po návšteve veliteľa odboja, dcéry poúča a zdôrazňuje, že po naverbovaní nemajú zabíjať ľudí ani keby boli zlí a Freddie sa pozastaví nad tým, že podobné slová ešte nikdy nevyslovila. Keď matka prednesie monológ o cudzej nadvláde a rozcíti sa, Freddie uvažuje, na čo myslí: či na nacistov alebo na svojho niekdajšieho manžela. O tom síce v texte je niekoľko poznámok, v ktorých je vykreslený ako ľahtikársky alkoholik, no paralela s nacistami je predsa len nečakaná a nezrozumiteľná.

Medzi zaujímavé miesta knihy patria pasáže, v ktorých je čitateľ konfrontovaný s nepripravenosťou Freddie na odboj. Jej statočnosť síce môže vyvolať obdiv, zároveň však aj ľútosť a smútok: keď Freddina matka dcéram oznamuje, že „svet je dôležitejší ako my“ (s. 30), je ľahké pozastaviť sa nad tým, aké je nefér adresovať tieto slová deťom: Dievča s vrkočmi je o dieťati, ktoré cítilo neadekvátnu zodpovednosť za priebeh vojny. Symbol odboja – stuhy, ktoré nosila vo vlasoch, Freddie v závere označuje za suvenír svojho detstva. To sa však skončilo zrejme dávno pred úvodom rozprávania.