Vyhľadávanie
Vojtěch Matoha: Prašina 3. Biela komnata
Ilustrácie: Karel Osoha
Preklad: Marta Maňáková
Bratislava: Artforum, 2021
Viete, kto to bol Hanuš Nápravník? Celosvetovo známy vynálezca a fyzik z pražskej štvrti Prašina. Z tej tajomnej Prašiny, kde nefunguje elektrina, uličky sa zapletajú jedna do druhej, kde sú kopce prešpikované pivnicami, tajnými cestami a nezmapovanými tunelmi, kde sa po strechách polorozpadnutých víl ťahajú rady provizórnych mostov a skrytých chodníkov. Oplatí sa do tohto bludiska vyraziť?
Prašinu darmo budete hľadať na mape. Ide o fiktívnu štvrť, ktorej vdýchol život spisovateľ Vojtěch Matocha a ilustrátor Karel Osoha. Možno ste o nej už počuli, prvý diel pred pár rokmi spôsobil menší rozruch. Hlavne u starších čitateľov, ktorým meno Jaroslav Foglar nie je neznáme.
Foglarovka 21. storočia
Prašina je moderná variácia na stínadliansku trilógiu, ktorej najznámejším dielom je Záhada hlavolamu. Stínadla nahradila Prašina, Vontov Krchlebčania, Jana Tleskača Hanuš Nápravník a Rýchle šípy dvojica Jirko a jeho kamarátka En. Foglarova receptúra a poetika je však pod moderným nánosom zachovaná.
Čo sa však zmenilo okrem mien a času vzniku? Nemáme tu žiaden hlavolam, ale zato dostaneme poriadnu dávku vynálezov. Prašina je pomerne akčnejšia, svojich hrdinov nešetrí, neváha zájsť aj do vôd hororu. Okrem toho výrazne čerpá zo steampunkovej poetiky, ale celé je to konštruované ako thriller. Dej má rýchly a akčný spád.
Okrem toho sa to aktualizovalo i tematicky. Tam, kde by dnes už notoricky známe Rýchle šípy niesli záťaž doby vzniku (40. roky), Prašina sa približuje mladším čitateľom prostredníctvom jazyka, tempa, ale aj tém, v čom dominuje konflikt technologického sveta s romantizovanou minulosťou.
Táto téma je organicky integrovaná do príbehu bez toho, aby poučovala. Lebo to by mladších čitateľov naozaj odradilo. Prašina je totiž určená mládeži od 13 rokov.
Presne tomu sa prispôsobuje tempo. Ako som povedal, je akčné, v postate sleduje podobnú výstavbu ako thrillery Dana Browna, len Prašina je o niečo dôvtipnejšia. Nesie to so sebou však i niekoľko problémov.
Devil Ex Machina
Príbeh sa začína v momente, keď mladý Jirko ide pozrieť svojho dedka na Prašinu. Pritom sa nechtiac zapletie do vraždy. Správne, vraždy! Matocha svoje postavy (ani čitateľov) nešetrí. Vraždy, zranenia, podrazy a traumy sú na bežnom poriadku. V druhom diele siahne aj po hororových motívoch a scénach, ku ktorým šikovne primieša aj frankensteinovský motív.
Prvý diel, ktorý nemá podtitul, je v podstate klasické foglarovské rýchle dobrodružstvo s pridaným násilím. Postavy sú ploché, ale do takéhoto príbehu vhodné. Dej rýchlo napreduje, neprekvapí. Samotný štýl písania už trochu otravuje. Často sa opakujú frázy o tom, ako niekto odniekiaľ padá alebo si niečo narazil. Po istom čase to začne nudiť, a hoci Jirko deklaruje, ako ho všetko bolí, domnievate sa, že je z gumy.
Navyše, hrdinovia majú až neuveriteľnú smolu. Všetko, čo sa môže pokaziť, sa pokazí. Hlavne, keď ich Matocha zaženie do neriešiteľnej situácie. Napríklad: Jirko a En sú uväznení v pivnici, nemajú sa odtiaľ ako dostať. Buď ich tam nájde ich protivník, alebo sa preborí stena a ocitnú sa v ešte väčšej šlamastike. Deus Ex Machina? Skôr Devil Ex Machina! Ale to malé víťazstvo na konci je o to sladšie.
Hlbšie do Prašiny
V druhom diele – Čierny merkurit – je to presne naopak. Jirko a En majú ohromné šťastie, že sú vždy v správnej chvíli na správnom mieste. Ako keby si to autor po prvej časti kompenzoval. Dej je aj o niečo pomalší, a tak charaktery dostávajú priestor rásť a rozvíjať sa. Hlavne En. Jirko v podstate až do konca trilógie ostane takým bežným Janom – nie je ani odvážny, ani zvlášť bystrý, ani veľký bojovník. O to lepšie pôsobia momenty, keď sa naozaj pochlapí. No vývoj mu vydrží len na pár kapitol.
Aj Prašina začína dýchať. Odhaľuje viacej obyvateľov, ich osudy a túžby, buduje sa konflikt s bežnými Pražákmi. Už pôsobí realistickejšie, nie ako kulisa pre detské dobrodružstvá, ale ako reálne, temné a nebezpečné miesto. Druhý diel je teda síce pomalší ako prvý, ale zároveň je napínavejší a desivejší.
Tretia časť – Biela komnata – v tomto trende pokračuje. Rozvíja ženské postavy a Prašinu stavia do iného svetla (doslova). Vonkajšie konflikty ustupujú do úzadia vnútorným konfliktom postáv, pričom tentoraz Jirka a En stoja proti sebe. Príjemné osvieženie.
Tento diel Prašinu nateraz aj uzatvára. Stále by sa dalo pokračovať, ale momentálne tomu chýba téma, pretože to podstatné sa vyriešilo.
Pýta si to komiks, aj film, aj hru
Práve to nadchlo pamätníkov Foglara – moderné detské dobrodružstvo, ktoré vyhnalo hrdinov preč od mobilov a počítačov. No interpretovať to ako glorifikáciu „reálnych zážitkov“ a zbytočnej pretechnizovanosti modernej doby by bolo povrchné. Prašina nie je ani za ústup techniky. Práve naopak – svet, v ktorom doba zastala, je nepriateľský, surový a divý. Moderný svet má svoje nevýhody. Aj priamo v románoch – deti sa rodičom odcudzili, Jirko sa priveľmi spolieha na mobil a moderná Praha je hlučným a zmätočným miestom. No Prašina, štvrť bez elektriny, tečúcej vody a svetla je ešte horšia. V temnote sa ľahšie ukryje a formuje zlo.
Prvý diel je priemerný, zvyšné dva sú skvelé. Kazia to síce opakujúce sa slovné spojenia a opisy, nezaujímavé akčné scény, ale zvyšok, hlavne atmosféra a tajomnosť nedostatky vyvažuje. Ilustrácie Karla Osohu skvele dokresľujú príbeh. Až by si človek prial, aby to nebola kniha, ale komiks. Možno by to tak Prašine väčšmi sedelo.
A presne to je ono – Prašina nie je dokonalá. Napriek tomu, že je to kópia Foglarových kníh, cítiť z nej istú osobitnosť a potenciál. Nestačili mi tri knihy, chcel by som sa do Prašiny vrátiť. Aj v inom médiu – vo filme, v seriáli, hre, komikse, je to jedno. Stále ukrýva dosť tajomstiev na to, aby nadchla deti každého veku. Dúfam preto, že sa z nej stane rovnaký kult ako zo Záhady hlavolamu. Len pozor na pády z veľkých výšok.
