Vyhľadávanie
Svetoznámy nórsky dramatik, prozaik a básnik Jon Fosse je podľa literárnej kritičky Ane Farsethåsovej „na stope strateného boha“: Boh je pre Fosseho „pojmom označujúcim mĺkvu duchovnú veličinu, to, pre čo nemáme slová v obyčajnej reči, hoci je to to najdôležitejšie v našom bytí“. Túto črtu nesú i Fosseho prózy Bdenie (2007), Sny Olavove (2012) a Na sklonku dňa (2014), ktoré prednedávnom vyšli súborne ako Trilógia. Prekladateľka Anna Fosse volí v doslove slová podobné Farsethåsovej, keď hovorí o „stope strateného zmyslu“ a často spomínanej archetypálnosti Fosseho próz.
To zvláštne „čosi“, čím sa Fosseho diela do istej miery vyčleňujú zo zvyšku súčasnej nórskej literatúry, je podľa mňa hľadanie – a nachádzanie – akejsi alternatívnej a autonómnej sféry bezčasovosti, a to prostredníctvom rozprávania, respektíve písania. Fikčný svet Trilógie síce obsahuje pomerne jednoznačné odkazy na kresťanskú i staroseverskú symboliku, zároveň však do veľkej miery pretŕha vzťahy s aktuálnym časom a svetom.
Archetypálnosť a bezčasovosť sa premietajú do viacerých rovín diela, počnúc štylistickou. Andvake, pôvodný názov prvej časti (Bdenie), je staroseverské slovo označujúce neurčité rozhranie medzi spánkom a bdením, také príznačné pre putovanie protagonistov Asleho a Alidu. Všetok ich majetok, to sú dva batohy, puzdro s husľami a dve tašky s jedlom. Mladý pár a súčasne budúcich rodičov však trápi najmä to, že v sychravej nórskej jeseni nemajú strechu nad hlavou. A tak blúdia ulicami Bjørgvinu, čo je – opäť príznačne – historický názov druhého najväčšieho nórskeho mesta Bergen. Bezčasovosť je tiež vyjadrená sugestívnou formou rozprávania, ktoré s niekoľkými výnimkami prakticky nepoužíva bodky, iba čiarky a odseky, čím vytvára dojem neprerušeného diania, trvania: „čas stojí a zároveň beží“. Asle preto „vidí“ svojho dávno mŕtveho otca, v rozhraní unaveného bdenia a sna sa voľne miesi prítomnosť s minulosťou.
Fosse sa sústredí na elementárne pohyby, „prvé veci“, ktoré sú konkrétne a zároveň mystické, a to, či už ide o vznášanie sa, zvláštny medzistav, ktorý vyvoláva hra na husliach, alebo ide o repliky postáv. Fosse tieto zložky vyberá z ich všednosti a umiestňuje do priestoru, v ktorom necháva rezonovať neartikulovateľný hlas samotného bytia vecí, pohybov, postáv: „akoby sa jeho hudba a jej pohyby zmiešali s týmto svetlým a zeleným dňom.“ Postavy sú jednoducho Mužom, Starcom či Dievčaťom, ich kráčanie po ceste, ktoré inak vôbec nemusíme vnímať, prípadne ho vnímame ako nevyhnutný presun z miesta A do miesta B, sa v druhej časti, Olavových snoch, stáva „snovým“ priestorom, v ktorom Asle, už pod menom Olav, stretáva priam strašidelnú postavu Starca.
Strašidelnosť a snovosť súvisí s osudovosťou. Vo Fosseho fikčnom svete má, ako sa ukáže, osudový význam i zdanlivá drobnosť, pôvodne nevinné, no zúfalé úsilie nájsť strechu nad hlavou či úsilie zadovážiť svojej nastávajúcej svadobný šperk. Sugestívnosť Trilógie spočíva okrem neprerušeného toku narácie v náznakovosti.
Vydanie Fosseho Trilógie je mimoriadne záslužný počin. Vyzdvihnúť tiež treba slovenský preklad, ktorý je veľmi prirodzený, nenápadne sprístupňuje nórske reálie, pričom zachováva sugestívny a akoby mimovoľne poetický, archaizujúci a repetitívny štýl originálu, takzvanej novej nórčiny. Slovenský čitateľ má tak možnosť získať presnejšiu predstavu o rôznych podobách súčasnej nórskej prózy.
