Vyhľadávanie
Bratislava, Artforum 2012
Preklad Silvia Singer
Súčasný izraelský spisovateľ Etga r Keret, autor tridsiatky poviedok zo zbierky Zrazu klope ktosi na dvere, sa r oz hod ne ne môže sťažovať na nedostatok komentárov, prekladov do cudzích jazykov či prirovnaní na adresu svojej tvorby – v tejto súvislosti zvykne padnúť meno Quentin Tarantino.
Slovenského čitateľa však zaujme skôr sama lokalizácia: predovšetkým súčasný Tel Aviv, USA, Európa. Na malom priestore poviedky sa tak pôsobivo prelína západný, židovský i arabský svet, nám blízke myslenie a spôsob života so vzdialenejšou a občas až tragickou politickou realitou.
Vpád hrozby do života postáv pritom signalizuje už názov zbierky a úvodný text. Jeho protagonista preciťuje poslanie spisovateľa – v autorovom prípade aj označenie „hovorca generácie“ – ako doslovnú pištoľ na spánku. Materializácia metafory je pre Kereta príznačná aj inde. Z každodenných klamstiev tak napríklad vďaka nej obratom ruky dokáže vyrobiť paralelný, so skutočnosťou voľne sa prestupujúci svet, Klamárovo. Jeho absurdnosť nie je prirovnaním diania iba na Blízkom východe, má univerzálnu platnosť.
Keretove texty vo väčšine prípadov vyúsťujú „do nikam“, čo sa dá, na jednej strane, chápať ako nepriamy obraz jeho súčasnosti. V takom prípade možno „nijaké“ konce poviedok považovať za funkčné. Musím sa však priznať, že hoci sa Keretov postup označuje za vedomé a čiernohumorné narábanie s dejovým klišé, pri jeho textoch mi skôr udrelo do očí, ako rýchlo kamsi vyšumia bez hlbšej rezonancie, teda istý autorov „pohyb po povrchu“. Toto platí hlavne pre dlhšie texty (Tajná oslava), v tých kratších sa Keretovi darí zužitkovať nápad a vytvoriť fantastickú či absurdnú situáciu, patria preto medzi najlepšie (Bodnutie, Čo nosíme vo vreckách?, Ilan, Vajíčko s prekvapením).
Čitateľa tak na jednej strane zaujme pestrosť pôvodov a osudov postáv z kultúrne zmiešaného sveta s roztrúsenými náznakmi a ozvenami hrozivej reality, napríklad traumy zo skupinového znásilnenia či samovražedných bombových útokov, na druhej strane narazí na minimálne dva typické znaky Keretových textov. Prvým je netradičné umiestnenie pointy (Na onom svete) či jej zámerné vynechanie, čo nakoniec priznáva aj jeden z rozprávačov: „Nemám koniec“ (Tvorivé písanie). Druhým znakom je už spomenuté „nijaké“, prípadne banálne vyústenie, všednosť ako metóda: „Všetko bolo také všedné, také každodenné“ (Jednu poriadnu).
Účinnosť tejto metódy je na môj vkus jednoducho otázna. Napriek rôznorodosti postupov a – rád by som zdôraznil – veľmi kvalitnému prekladu totiž autor ostáva vo vyjazdených koľajach a určite neohúri novátorstvom. Týka sa to predzvesti smrti v dychu postavy Semjona, mise en abyme vo Víťaznej poviedke, reinkarnácie vo Fenke či teleológie spoločenského zla vo Vyber si farbu. „Literárna“ všednosť textov najmä v prvej polovici knihy je, inými slovami, taká presvedčivá, že je ich poslednou vetou často čitateľovo „A?“.
