Vyhľadávanie
Vôbec nie ukradomky
Ondrej Nagaj: Ukradomky, Žilina, Knižné centrum 2010
Kým som sa zaoberal oxymoronom či paradoxom v názve najnovšej Nagajovej zbierky, v duchu som sa pokúšal zrátať všetky básnické zbierky tohto nevšedného tvorcu tých najčarovnejších asonancií v súčasnej slovenskej poézii. Bezkonkurenčného. Ale toto tvrdenie platí od počiatkov Nagajových slov, teda približne od polovice šesťdesiatych rokov minulého storočia a aj o aktuálnej, nenápadnej, hoci graficky peknej, azda až krásnej knižke, čítajúcej dačo povyše päťdesiatich básní (51 + 3 trochu iné, ale k tomu prídeme). Nepresne som tie knižky rátal, pravdaže, lebo jeho dielo pre dospelých (iba lyrika) presahuje dve desiatky...
Okrem výnimiek sa Nagaj v najnovších textoch (presnejšie by azda bolo v najnovšie vydaných, veď viaceré z nich sú napísané už niekoľko rokov) pridržiava svojej osemveršovej strofy (sem-tam „rozseknutej“ – spravidla významovou cezúrou – na dve štvorveršia), pričom básne nemajú striktne rovnaký rozsah. Viazaný verš už spomínanými asonanciami a citlivou rytmizáciou sa priam núka na interpretáciu, umelecký prednes.
Nuž a výnimky? Jednou azda z najpozoruhodnejších je báseň Odvar z makovíc. Civilistický voľný verš akoby upomínal na slávu starých dobrých prorokov z beat generation. U Nagaja je to skôr zriedkavosť než pravidlo, veď väčšina jeho zbierok sú ľúbostné vyznania a vyznania z neopätovaných citov a nevyhol sa tomu ani v najnovšej zbierke a ani v práve spomenutej básni. No je tu ešte niečo, čo svedčí ani nie tak o zrení, ako o vývine či smerovaní Nagajovej tvorby. Je to zvecnenie textov, zaplnenie metafory predmetmi, na ktoré používa ostrejšiu optiku než v minulosti a ktoré čoraz viac a častejšie „zastupujú“ predtým frekventovanejšie abstraktá. Aby sme iba nemudrovali; kým v svojej prvotine (napríklad) básnik verí, že jeho milovaná sa vráti „tie slová z toho plota vziať (jak húsatá sa ti v dlani stúlia)“ (Verše na pni, 1966), dnes sú lupienky vlčieho maku prevrátený dáždnik. Podobou kvetu a červenej sukienky naznačí a ústami dievčatka vypovie závažné veci života. No našli by sme aj paralely s predchádzajúcimi zbierkami: v takej pre ľúbostnú poéziu skôr nezvyčajnej vlastnosti, akou je irónia, možno niekde dokonca sarkazmus. Ostaňme však pri tom miernejšom slove, ak máme vovedne so spomenutou významovou cezúrou osemveršovej strofy na štvorveršia zacitovať: „Položím hlavu / na klátik. / Môžeš si zaťať, / miláčik.“ (Poprava, s. 19)
„Tri trochu iné“ básne tvoria záver zbierky, ktorá akoby nebola „zbierkou“ (pozbieraním), ale cieľavedome skoncipovanou skladbou, tvorenou vetami, zloženými z akordov i taktov. Veď taký je Nagaj. Ako sme povedali, citlivo rytmický a rytmizujúci, hudobný i obrazný. A básne so spoločným názvom Len tri razi a došč len dokladajú povedané. No vravia aj o inom. O vyznaní básnika jazyku. Veď sú napísané jeho materčinou, gemerským nárečím z Ratkovského Bystrého. A samy slová sú hudbou, najmä text Pri piäsňiške z Mirom Baranom. Menej skúsený čitateľ bude nepochybne v rozpakoch, no druhý pohľad na tieto básne zároveň podá vysvetlenie, prečo práve ony mali v autorovej interpretácii na stretnutí s vojvodinskými Slovákmi v Starej Pazove najväčší úspech.
Zrátajme a oznámme medzisúčet. K svojmu životnému jubileu si dal básnik nevšedný a vysoko umelecky i citovo hodnotný darček. Knižku básní, no vonkoncom nie ukradomky, hoci Ukradomky. A dal ju aj nám. Veď dávať dary iným je to najbohatšie obdarúvanie seba. A Nagaj to nerobí prvý, verme, že ani posledný raz.
Tretí alebo štvrtý zväzok novej edície pôvodnej tvorby, ktorú Knižné centrum v Žiline v minulom roku otvorilo, je dobrým vydavateľským činom. Oslovením, ponukou i provokáciou.
Peter Mišák
