Vyhľadávanie
Spomínanie na detstvo a mladosť patrí k autorom, ktorí už čo-to v živote zažili a majú svoje skúsenosti. Laco Hanniker už písal aj literatúru faktu, scenáre či rozhlasovú tvorbu a vie, ako a čo povedať, ale aj vybrať si náležitú formu. V knihe rozdelenej do devätnástich kapitol nájdete retrospektívne odhaľovanie spomienok z rokov, ktoré prežil v dedine Voderady blízko Trnavy. Už od prvých stránok nasadnete na pomyselný kočiar s grófom Zičim, ktorý kedysi býval v kaštieli, a ocitnete sa v detských rokoch. Neskôr autorovi pribúda vek až po vysokoškolské roky, ale ku koncu knihy sa ešte vráti do čias detstva. Sled kapitol je zaujímavý, ako aj jednotlivé postavy a zážitky. V jednej zažívate prvé sväté prijímanie či dedinskú zabíjačku, neskôr autora ľutujete, ako tvrdo pracoval na brigáde pri stohovaní slamy. Niekde je to bežné rozprávanie s náznakom dynamiky i korenistejší príbeh, keď autor spomína na svoje prvé lásky alebo zlé zaobchádzanie s exponátmi v kaštieli. Občas je niť prerušená, keď sa autor odvoláva na svojho kamaráta spisovateľa Borisa Filana a snaží sa s ním porovnávať, ako by prežíval alebo zachytil určité momenty. Cením si však autorovu úprimnosť a určitý nadhľad, je tu istá dávka sebareflexie a chápem aj to, čo možno niekomu nie je príjemné, keď autor prepiato vyzdvihuje miesto, odkiaľ pochádza a je na to hrdý. Podprahovo sa snaží apelovať na skutočnosť, aby si každý človek vážil miesto, kde sa narodil, lebo to sa stáva v tom okamihu nemenné a len zub času vie z miesta urobiť niečo iné, lebo sa rokmi mení ráz dedín a obcí, búrajú sa stavby a vznikajú nové. V spomienkach však rodisko a detské roky ostanú neporušené, a sú to tie najdôležitejšie roky, ktoré sú duchovnou investíciou do budúcnosti. Možno preto má kniha svoju atmosféru, dá sa k nej vrátiť a spomínať, aj keď je to len zlomok z toho, čo autor vo Voderadoch zažil. Po prečítaní pravdepodobne bude mať čitateľ chuť vrátiť sa k svojim denníkom či zápiskom z detstva, a to je len dobrý znak, že kniha zanechá svoju stopu.
