Vyhľadávanie
Bratislava, Ikar 2011
Osudy Michala Harvana pokračujú. V závere predchádzajúceho zväzku prekonal posledné zábrany – odstránil mentora i priateľa, stal sa starostom Ružomberka. Na scénu ale prichádza nový súper v boji o post najvyšší a ním najatý psychopatický nájomný vrah. Harvan sa v priebehu niekoľkých okamihov dostáva na dno. Podarí sa mu dostať späť? Za akú cenu?
Aj v druhej časti autor popri napínavom príbehu rozohráva text ako štúdiu zla, nenávisti a temnoty. Okrem milovníkov trileru a hororov si na svoje prídu aj obdivovatelia skutočne špičkovo podaného „pátosu dobrodružstva a násilia“ okoreneného štipkou romantiky (nie lacného pasentimentu) v noir štýle – tak ako ho poznáme z najlepších westernov, kriminálok… a tiež antickej tragédie. Napokon, celok je koncipovaný ako dráma v troch aktoch, označených starogréckymi termínmi: pandemónium (vláda duchov zla), hamartia (osudový omyl vedúci ku katastrofe), nemesis (odplata, zaslúžený trest). Násilie v Karikovom podaní vyznieva kruto a bezpodmienečne! Jeho hrdinovia (či skôr antihrdinovia) zabíjajú bez citu, ale tak, aby sme (na rozdiel od väčšiny akčných trilerov) videli (a vnímali), že nejde o šúpanie zemiakov, pretože sa treba a je sa čoho NAOZAJ báť.
Načrtnuté politické pozadie tu má dôležitú úlohu, no textu vládne príbeh ako hrozivo vierohodná fikcia. Napokon, ja osobne by som v tvorbe autora, namiesto úzkoprso politicky alegorizujúcej interpretácie uprednostnil vnímanie v rovine špecificky karikovskej démonizácie slovenských dejín, ktoré už od čias poviedky Dedičstvo zeme (zborník Fantázia 2008) venovanej téme Prvého slovenského štátu autor čitateľom podáva ako súvislý, stáročia sa tiahnuci horor.
No bez ohľadu na teoretizovanie, či sa vám to páči alebo nie – ak začnete čítať, budete pregĺgať od hrôzy, dusiť sa, plakať, držať palce, chvieť sa – nad vecami hrozivo jednoduchými ako život sám.
Karika bravúrne, so zmyslom pre štýl a atmosféru vyvažuje pomer prímesí. Príbeh prostitútky Silvie sa cez ostrie noža z možnej polohy sentimentu preklopí k dojímavosti, len ťažko si zachováte odstup pri pohľade na motivácie drsného zabijaka Labu. Čas dravcov poskytuje strašné čítanie, pretože v próze nezabíjajú figúrky figúrky, ale ľudia ľudí – trojrozmerné psychologicky presvedčivo uchopené osoby.
Text nesporne pôsobí a plní jednu z najdôležitejších funkcií umenia – vzbudzuje emócie, ktoré v človeku budú odznievať veľmi dlho...
Samozrejme, šoková terapia musí byť oveľa rafinovanejšia než za čias, keď na scéne Sofokles nechával po prvýkrát kvíliť muža preoblečeného za Antigonu. Inak, spomenutý grécky dramatik sa rovnako ako Karika usiloval (úspešne) zapôsobiť na dav.
Slovenská literatúra má teda ďalší akčný román so zmyslom pre vážnosť a atmosféru, strhujúci a mrazivý, a vôbec nie primitívny, lež pod povrchom zdanlivo oddychového čítania znepokojivý.
