Vyhľadávanie
Huraki Murakami raz svoj proces písania prirovnal k filmu; v duchu si vytvára obrazy a potešenie z tejto činnosti mu dáva pocit, že si takto vyrába film sám pre seba. Podoby sveta, ktorý v texte tvorí zo slov, sú ako filmové kulisy, ktoré sú takisto umelo postavené, nie skutočné. Spisovateľ je v takomto prípade architekt a kulisár v jednej osobe, má v hlave predstavu, ako by mala scéna a jeho postavy vyzerať, a potom ju postaví zo slov. Možno je to dobrý spôsob, ako pristupovať k čítaniu jeho kníh. Keď napísal román Hon na ovcu, priznal sa, že to bolo prvý raz, čo zažil radosť z rozprávania príbehu. Keď človek číta dobrý príbeh, v čítaní pokračuje, a keď ja píšem dobrý príbeh, takisto pokračujem v písaní, vyhlásil. Napriek vážnosti otázok, ktoré si vo svojich dielach kladie, nezabúda ani na to, že čitateľa treba aj zaujať a pobaviť. Darí sa to, keď ho prekvapí, keď sa stane niečo, čo čitateľ nečakal. Platí to aj o jeho poviedkach, ktoré Slovart vydal pod názvom Slepá vŕba a spiaca žena.
Svoje príbehy alebo príhody rozpráva tradičnou formou v prvej alebo tretej osobe, prípadne sa prihovorí čitateľovi pod vlastným menom, no potom sa v deji stane niečo mimoriadne, s čím sa v živote nestretávame, alebo sa rozprávanie skončí akoby bez epilógu a prinúti nás zamyslieť sa, čo nám tým autor vlastne odkazuje. Záhada je návnadou, aby sme sa text pokúsili rozlúštiť. Niekedy nás vystraší, ale na záver možno prehodí niečo, čo nám pripomenie, že sme boli vo svete literatúry, nie v skutočnosti.
Napríklad v poviedke Zrkadlo muž rozpráva, ako robil nočného vrátnika v škole. Raz v noci pri obchôdzke zbadá na stene svoj obraz v zrkadle. Premkne ho strach, ten muž robí to isté čo on, no vidí, že ho nenávidí. Ráno po noci hrôzy zistí, že na stene zrkadlo nie je. Žiadneho ducha nevidel, iba sám seba. Poviedka sa končí slovami: „A stále neviem jedno: či pre človeka na tomto svete môže byť niečo hroznejšie ako on sám... Čo myslíte?“ A dodáva: „Mimochodom, všimli ste si, že v tomto dome nie je ani jedno zrkadlo? A to vám poviem, naučiť sa holiť bez zrkadla nejaký čas trvá, naozaj!“
Príbeh, ktorý dal knihe názov, hovorí o ceste dvoch bratancov autobusom do nemocnice. Slepá vŕba sa tam dostane tak, že si ju bratancova priateľka nakreslila aj s domcom, v ktorom spí žena, pričom tá vŕba ma taký silný peľ, že keď s ním drobná muška vlezie žene do ucha, žena zaspí.
Ako sa autor díva na svet nám naznačí poviedka O chudobnej tete. Jedného dňa mu toto zvláštne stvorenie, známe z japonských rozprávok, príde na rozum a ono sa mu usadí na chrbte. Nijako ho neobťažuje, ale každý jeho priateľ vidí v tej bytosti niekoho alebo niečo, na čo nerád spomína. Začnú sa mu vyhýbať, iba médiá v tom videli príležitosť, ako zaujať divákov. Vystúpi aj v televízii, ale je z toho trápne nepochopenie, lebo tých ľudí to vlastne nezaujíma. „Tárajú dve na tri, len aby niečo hovorili, kým príde na rad ďalšia reklama.“ Chudobná teta sa nakoniec stratí, keď sa nezastane dievčatka, ktoré nespravodlivo pokarhá vlastná matka. Bez tety sa cíti stratený, ale nemá to komu povedať. Možno ho vypočujú vo svete chudobných tiet, ale to bude o desaťtisíc rokov.
Harukiho Murakamiho netreba slovenským čitateľom predstavovať. Čítajú ho už niekoľko rokov a majú k dispozícii slušný výber z jeho diel. Ak ste doteraz nepoznali svet filmov, ktoré si Murakami premieta v hlave, keď píše, Slepá vŕba a spiaca žena je dobrá príležitosť, aby ste ho spoznali.
Huraki Murakami: Slepá vŕba a spiaca žena
Preklad: Dana Hashimoto
Bratislava: Slovart, 2023
