Vyhľadávanie
Po svojom prvom románe Spev o Achillovi sa americká autorka Madeline Millerová aj v románe Kirké pokúsila aktualizovať staroveké antické mýty. Jej romány potenciálne dokazujú, že mytológia a starodávne príbehy môžu byť podriadené neustálemu vývoju a otvárajú sa vždy novým verziám rozprávania.
Opiera sa o širokú škálu tém mytológie a modeluje súbor príbehov, ktoré predstavujú bohyne, bohov, polobohov či iné božstvá. Napriek tomu, že sa román zakladá na subjektívnom výbere mytologických príbehov a bytostí s vlastnou interpretačnou skratkou, ostáva zrozumiteľný aj čitateľovi, ktorý nemá skúsenosť s ich pôvodnými verziami. Je potrebné si však uvedomiť, že takéto spôsoby redukcie do veľkej miery zjednodušujú kultúrnu históriu, ktorá je oveľa bohatšia, stačí spomenúť významných predchodcov, ako boli Homér, Ovidius či Vergilius.
V úvode knihy sme bezprostredne „transportovaní“ do mýtického sveta s jednoduchým opisom oživeného božského priestoru. Perspektíva rozprávania je zameraná iba na hľadisko jednej bytosti, ktorá prechádza dynamickým vývojom charakteru a vyvoláva tak záujem pokračovať v čítaní. Už samotný názov románu predznamenáva meno hlavnej postavy. Kirké, pôvodom nymfa, vo večnom priestore spoznáva svoju inakosť od všetkých ostatných: „mala som žlté oči a čudesný tenký hlas“ (s. 11) alebo „nestarala som sa do ich hier“ (s. 13), „vôbec ma nezaujímali“ (s. 11). Síce je jednou z dcér Hélia, boha slnka, a strážkyne fontán Persey, no absentuje u nej otcova sila či matkina pôvabnosť.
Kompozične je príbeh usporiadaný do jednotlivých navzájom súvisiacich kapitol, ktoré mapujú večný život postavy. Zobrazujú sa interakcie s rozličnými bohmi, polobohmi či smrteľníkmi Prometeom, Apolónom, Poseidonom, Aténou, Hermom alebo Daidalom, Glaukom a Odyseom. Autorka akoby zdôrazňovala, že aj keď disponujeme vedomosťami o premene Odyseovej posádky na ošípané (od Homéra), nepoznáme samotný dôvod metamorfózy.
Millerovej verzia funkčne pracuje s transformáciou aj u Kirké. Na začiatku sa ukazuje jej naivita všetkému uveriť, prežíva osamelé detstvo (paradoxne) v preplnenom svete božstiev. Objavenie schopnosti mágie sa stáva príčinou večného exilu na osamotenom ostrove Aiaia. Napokon až tu prechádza sebapoznaním a zdokonaľuje svoju božskú schopnosť farmakeia. Jej konanie sa vo výsledku ukazuje ako racionálny akt, kde vlastnú dôverčivosť smrteľníkom zakrýva nemilosrdnosťou. Kirké je neustále konfrontovaná s hĺbkou ľudských emócií, ktoré sama (na rozdiel od bohov) prežíva a intenzívne sa venuje ich skúmaniu.
Román možno čítať dvoma spôsobmi, buď sa jednoducho zameriame na vývoj charakteru postavy alebo disponujeme základnými vedomosťami z antickej mytológie a konfrontujeme ich s autorkinou verziou mýtov.
Vo vymedzenom priestore dosahuje božstvo extrémny rozmer moci, ktorú možno pocítiť, zachytiť alebo vyjadriť a v prípade Kirké aj nenávidieť. Román zreteľne demonštruje vzdialenosť medzi bohmi a smrteľníkmi. Univerzálna predstava hovorí, že ľuďom je určená smrť a bohom večnosť. Kirké deštruuje tradície a uplatňuje ich ambivalentnú podobu, v ktorej
bohovia nie sú nositeľmi života, ale naopak, predstavujú priame stelesnenie smrti, pretože sú vo svojej podstate nemenní a „budú mrhať vzduch až do konca sveta“ (s. 125). Majú invariantný charakter a fixnú podobu života, jednoducho sa ukazuje to, že vďaka vlastnej definitívnosti sú vopred odsúdení na smrť.
V tomto prípade s bohmi nesympatizujeme, ale konštatujeme, že aj napriek dostatočnému vedomiu o nenávisti, žiadostivosti sú naopak pocity hanby či výčitky svedomia pre ich svet celkom irelevantné. Tento autorský zámer čitateľ musí akceptovať, pretože v centre pozornosti celého príbehu je Kirké, ktorá je nositeľkou opačného (pozitívneho) pólu osobnosti.
Forma rozprávania je v celom priestore románu neporušená a má potenciál vyvolať dojem skutočného prežívania postavy, sprostredkúva subjektívny obraz udalostí. Dynamický príznak v rozprávaní spôsobuje sviežosť a jednoduchosť jazyka, pri ktorom funguje retrospektívny postup ako nevyhnutnosť.
Radikálna orientácia na formovanie postavy signalizuje, že jej psychológia je podstatnejšia ako samotná línia dobrodružstva. Autorka síce ponúkla solídne prerozprávanie klasických mýtov so zreteľom na vývoj jednej postavy, ale bez väčších ambícií reinterpretovať dávnu minulosť.
Vzhľadom na to, že existuje niekoľko verzií mýtov, získava autorka právo na výber tej, ktorá najviac zodpovedá jej požiadavkám na kreovanie príbehu. Otázkou však je, či jej spracovanie v plnej miere uspokojí skúsených čitateľov.
