Vyhľadávanie
Prozaik a publicista David Grossman je jednou z najvýraznejších osobností súčasnej izraelskej literatúry a jeho zmierlivé posolstvá o ceste znášanlivosti národov a kultúr si v čase vypuklej krízy humanizmu nachádzajú čoraz viac priaznivcov aj v Európe. Nie náhodou vyvolal aj u nás (český) preklad jeho románu Someone to run with pozitívne reakcie verejnosti, dokonca aj kritici v opojení z návratu „veľkých príbehov“ na chvíľu pozabudli na ontologický odstup medzi rozprávkou a životom a spolu s Asafom a Tamar objavovali čaro zabudnutých snov. Červenú niť citov však v jeho najnovšej knihe nečakane pretrhla realita: mýtus o láske a liečivej sile ľudskosti obnažil krutosť vojny a kniha tak naplnila skrytú veštbu, ktorú pozorný čitateľ môže lúštiť už od jej prvých strán: Grossmanov humanizmus v sebe nesie odveké bremeno obkľúčených, vyrastá z bolestí židovstva, je úpenlivou modlitbou aj slepým volaním do prázdna, ktorého ozvena sa ako memento vracia k tým, čo ho vyslovili.
V najnovšom románe pred životom a jeho osudovou, prorockou veštbou uteká žena, v naivnej viere, že únikom pred pravdou zachráni iný život, alebo aspoň vzkriesi to, čo z neho pod troskami minulosti zostalo. Na cestu si so sebou berie len to najnevyhnutnejšie – spomienky na život pred vojnou, otáčajúci sa v kruhu iných životov, rozbrázdený hlbokou mileneckou a materinskou láskou, ktorú už akosi nie je komu odovzdať. Grossman vytvoril v postave Ory archetyp ženy – zdroja životodarnej sily a rozhodnosti, tieto jej vlastnosti v mnohých situáciách neskrývane absolutizuje (možno preto pôsobí skôr ako predobraz človeka než skutočná autentická postava), esencia citu sa v jej vnútri prelína vo všetkých podobách: vášeň sa v nej snúbi s utrpením, pokušenie s pokorou. Z prameňa Orinej vnútornej sily Grossman oživuje ďalšie postavy a vytvára tak hierarchiu pevných prepojení (až závislosti), ktoré neslabnú časom, ani nekrehnú vzájomnými hriech mi. Na počiatku prepletenej siete vzťahov je detské priateľstvo, upevnené skúškou vojny, náklonnosť, v ktorej sú prudké vášne a náhle zvraty vábivým prísľubom budúcnosti. Ora – svojhlavé dievča vrastené do myšlienok dvoch priateľov, Ora, stojaca medzi Avramom a Ilanom, neobozretne vyťahujúca z klobúka svoj budúci osud. Spočiatku jednoznačný (a trochu sentimentálny) príbeh malých lások mohutnie tikaním času, v ktorom sa súradnice troch životov prepletajú a rozpájajú, aby sa napokon spojili putom najsilnejším.
Grossman vystaval štruktúru románu na zbiehavosti dvoch nosných motívov – nezdolnosti ľudského citu, ktorý sa dokáže aktivizovať aj za najhorších možných okolností, a ťaživej temnote veľkých dejín, prenikajúcej škárami ľudských osudov, trieštiac a nahlodávajúc všetko dôležité. Obe dejové roviny sa realizujú v existenciálnom kontraste – krehký príbeh prostých ľudských citov sa síce môže miestami javiť patetický a nie celkom vierohodný, no tieto nedostatky autor šikovne kompenzuje trpkosťou a skrytými traumami, ktoré hlavné postavy počas cesty krajinou zo svojej duše postupne vyplavujú. Nejde pritom o rituál úplnej očisty, napokon zo spomienok Ory a Avrama je jasné, že rokmi preležané rany sa ani v úpornej snahe o návrat do života celkom zahojiť nedokážu, láska je však pre trpiacich jedinou náplasťou. Emocionálna sínusoida postáv jednostaj napäto kolíše medzi vrúcnou láskavosťou (hravo poetické opisy detských hier Ofera a Adama podporované rodičovskou nehou) a drsnosťou (naturalistické scény Avramovho mučenia v egyptskom zajatí). Postupom textu autor hyperbolizuje zmysel lásky najmä v sakralizácii rodičovského údelu. Tvrdohlavosť, s akou sa Ora snaží uchrániť svojich synov pred apokalypsou vojny, je vyobrazená snáď až príliš dramaticky, rovnako ako boj hlavných mužských hrdinov s vnútornými démonmi – život je pre Avrama a Ilana mínov ým poľom, údolím priepastí, z ktorého treba skôr či neskôr odísť, zutekať a neobzrieť sa späť. Na túto líniu nadväzujú Grossmanove reflexie o židovstve a národe roztratených, ktorý sa dokáže obetovať a zjednotiť len vo viere a v boji. Pútnici počas svojej cesty naprieč Izraelom nachádzajú nielen stopy svojich životov, otvára sa im aj rozľahlý reliéf krajiny, neviditeľná deliaca čiara dvoch kultúr, odlišných náboženských a hodnotových systémov, stáročia zakorenených tradícií a predsudkov – židovskí muži skláňajúci pohľady pred opálenými arabskými dôstojníkmi, drsný jazyk púšte, narážajúci o clivé tóny chasidských piesní. A v po - zadí zlovestné dunenie vojny, ktorá jeden život zahubí, aby tak dva zachránila.
Grossmanov text sa nečíta ľahko. Mnohokrát prekvapí, mnohokrát rozcíti, miestami unaví. Na jeho úplne precítenie treba nechať plynúť nielen myšlienky, ale najmä čas. Veľa času. Až po jeho dotikaní sa ozvena vráti späť.
